Korene sexuality v Japonsku

JAPONSKÝ LIBERÁLNY POSTOJ K PREJAVOM SEXUALITY

Podľa japonskej mytológie bolo Japonsko stvorené bohyňou Izanami a jej bratom bohom Izanagi. V kronike Kodžiki je o tom zaznamenaný nasledujúci príbeh:

Izanagi sa spýtal svojej mladšej sestry, ako má utvorené telo. Izanami odpovedala: „Moje telo je utvorené dobre, ale na jednom mieste mi niečo chýba.“ Na to Izanagi povedal: „Moje telo je tiež dobre utvorené, ale na jednom mieste mám niečo naviac. Mám chuť vložiť tú prebytočnú časť tam, kde tebe niečo chýba a stvoriť tak zem.“ Sestra odpovedala: „Tak to bude dobré.“ Izanagi teda navrhol: „Obídeme nebeský stĺp a spojíme sa .“ Obišli stĺp a keď sa stretli, prehovorila prvá Izanami. Spojili sa, ale z toho zväzku sa narodila pijavica. Išli si teda k ostatným bohom po radu, čo bolo dôvodom tohto nevydareného potomka. Bohovia odpovedali, že to preto, lebo žena prehovorila ako prvá. To sa nepatrí. Obišli teda stĺp druhýkrát a keď sa stretli, prehovoril prvý Izanagi. Spojili sa a vyvorili zem so všetkým, čo je na nej.

Tento príbeh zrodu Japonska dokumentuje dôležitosť spojenia muža a ženy ako nevyhnutnej podstaty pre vznik niečoho nového. Otvorenosť voči sexuálnemu styku sa tiahne celými dejinami Japonska. Doteraz sú súčasťou šintoistických rituálov napríklad festivaly plodnosti. Počas ich trvania zhotovujú jednotlivé skupiny účastníkov falusy nadrozmernej veľkosti. Tie potom nesú na pleciach alebo vezú na vozíkoch ulicami festivalového sprievodu za zvukov bubnov a nadšeného povzbudzovania prizerajúcich sa. Ženy, ktoré chcú otehotnieť, sa ich snažia dotknúť v nádeji, že im to pomôže počať dieťa. V minulosti tisícky mužských pohlavných orgánov vyrezaných z dreva alebo z kameňa lemovali cesty ako pripomienka dôležitosti sexuálneho styku pre udržanie ľudstva.

Z historického hľadiska sa počiatky japonskej sexuálnej uvoľnenosti spájajú s érou zvanou Heian, čiže so začiatkom 9. storočia. V tomto období sa do Kjóta ako novozaloženého hlavného mesta presunul celý cisársky dvor spolu s vysoko esteticky založenou aristokratickou elitou, ktorá sa venovala kultivovanému hedonizmu. Kontakt medzi mužom a ženou prebiehal cez básne predávané slúžkami a prostredníkmi. Ak bol obsah básní uspokojivý pre obe strany, prišiel muž v noci potajme do komnát vyvolenej dámy a naplnili svoj vzťah aj telesne. V období Heian zároveň existovali rôzne stupne predajných žien. Najvyššie na pomyselnom rebríčku stáli kurtizány, ktoré pochádzali z dobrých rodín a mali dobrú výchovu. Obľube sa tešili i kurtizány – tanečnice, ktoré nosili mužské šaty a o ktorých sa verilo, že majú šamanské schopnosti. Ich tance boli rituálne a erotické zároveň. Pri cestách smerujúcich do hlavného mesta a popri vyťažených riekach zasa nachádzali živobytie prostitútky, ktoré za svoje služby dostávali od klientov ryžu a hodvábne látky. Začiatkom 12. storočia bol zriadený Úrad vrchného správcu kurtizán, ktorý mal kontrolovať a spravovať prostitútky. Keďže účelom japonského manželstva bolo zaistiť pokračovanie rodu, medzi manželmi sa neočakávala láska v žiadnom zmysle. Manželka nebola pre manžela objektom jeho túžob. Bola to matka jeho detí a pani domu. Telesná túžba mala teda miesto mimo domu – pri koncesovaných prostitútkach, ktoré patrili majiteľom nevestincov.

V období Heian sa súbežne s voľnými prejavmi heterosexuálnej lásky začala prostredníctvom buddhistických mníchov šíriť z Číny i kultúrna tradícia homosexuality. Pederastia, čiže láska dospelého muža k chlapcovi, prekvitala v 16. až 18. storočí predovšetkým v triede samurajov. Homosexuálna vášeň sa totiž považovala za ušľachtilejšiu a zdvorilejšiu ako heterosexuálna a bola všeobecne podporovaná. Považovala sa za užitočnú i pri učení samurajských chlapcov čestnosti, cudnosti a schopnosti pochopiť krásu. Množstvo literárnych diel z tohto obdobia sa venovalo vyzdvihovaniu krásy a chrabrosti chlapcov oddaných šudo, teda homosexuálnej láske. I výtvarné umenie zachytávalo veľmi detailne na maľbách zvaných šunga nielen náklonnosť medzi mužom a mladým chlapcom, ale aj priamo pohlavný akt. Kultúrna tradícia homosexuality našla svoj odraz i v divadelnom umení. V 17. storočí vznikla nová divadelná forma kabuki, čiže tanečné divadlo, ktorého protagonisti sú ešte i v súčasnosti výlučne muži. V počiatkoch rozvoja kabuki sa hercami stávali len mladí muži s adrogýnskou tvárou, ktorá bola v tom čase ideálom i ženskej krásy. To vysvetľuje, prečo sa na dobových maľbách a ilustráciách dievčatá a chlapci tak veľmi podobajú. V druhej polovici 19. storočia sa Japonsko po viac ako 200 rokoch otvorilo svetu. Spolu s importom kresťanskej morálky však Japonci zažili pocit poníženia, keď ich západný svet označil za barbarov kvôli ich otvorenej sexualite. Začali teda odsudzovať a ilegalizovať to, čo dovtedy tvorilo veľkú časť ich kultúry. Dnešní Japonci hovoria o šudo ako o sexuálnej úchylke a perverznej morálke starého spoločenského systému a považujú ho za znak zaostalosti vtedajšej spoločnosti. Pravdou však je, že liberálne zmýšľanie ohľadom prejavov sexuality v Japoncoch stále ostáva.

Tento príspevok uverejňujeme s láskavým dovolením našej priateľky Janky Šoucovej.