Zainiči Kankokudžin

Osudy Kórejcov v Japonsku

Podľa údajov japonského Ministerstva spravodlivosti žijú v Japonsku približne dva milióny cudzincov. Vyše polmilióna z nich tvorí dnes už tretia a štvrtá generácia Kórejcov, takzvaných Zainiči Kankokudžin, ktorých predkovia prišli do krajiny vychádzajúceho slnka väčšinou nedobrovoľne a istej forme diskriminácie sú vystavení ešte i dnes.

Doložené počiatky vzájomných kontaktov oboch krajín siahajú do obdobia šiesteho a siedmeho storočia. Vtedy sa japonskí cisári, inšpirovaní čínskym cisárskym dvorom, pustili do reštrukturalizácie svojej ríše. Boli to práve kórejskí učenci, ktorí Japonsku sprostredkovali čínske zákony, vedu i kultúru. Nasledujúcich sedem storočí nažívali oba národy v pokoji a v zhode. Mnohí Kórejci sa v Japonsku presadili ako zruční remeselníci, vzdelaní učenci, či buddhistickí mnísi. Zvrat nastal na prelome 15. a 16. storočia po krvavom zjednotení Japonska šogúnom Oda Nobunagom. Jeho nástupca Tojotomi Hidejoši sa totiž neuspokojil len so zjednotenou japonskou ríšou. Brúsil si zuby aj na neďaleký Kórejský polostrov. Po siedmich rokoch výbojov sa mu podarilo Kóreu úplne spustošiť a rozvrátiť. Do Japonska násilím odvliekol veľký počet hrnčiarov, spriadačov textilných vláken i výrobcov porcelánu, lebo považoval ich technológie za pokrokovejšie než tie japonské. Na konci šestnásteho storočia sa však kórejské styky s Japonskom úplne prerušili.

K ďalšiemu osudovému stretnutiu oboch krajín došlo až na začiatku 20. storočia. Japonsko v tom čase už začalo hrať rolu ambiciózneho hráča s cieľom stať sa svetovou veľmocou a vymaniť sa z dovtedajšej izolácie. Rozhodlo sa preto pre expanziu. Najbližšou krajinou, ktorá sa zdala byť slabá a ľahko dosiahnuteľná, bola Kórea. V roku 1905 podpísalo Japonsko s Kóreou protektorátnu zmluvu. Jej prostredníctvom prepustila kórejská vláda Japonsku kontrolu nad zahraničnými záležitosťami. Spočiatku boli sami Kórejci nadšení, že ich nezávislosť bude brániť mocné japonské cisárstvo. Lenže už o dva roky bol nárast japonskej moci taký veľký, že Japonci rozpustili zvyšky kórejskej armády a prevzali priamu moc nad políciou i súdmi. Na druhej strane príchod Japoncov priniesol do Kórey potrebnú modernizáciu. Začali sa budovať cesty a železnice, zriadili sa fungujúce finančné i poštové služby, rozšírili sa telegrafické a telefonické sytémy. V roku 1910 Japonsko napokon vyhlásilo anexiu Kórey. Moci v krajine sa ujala takzvaná Vládna inštitúcia Kórey riadená Japoncami. Zatiaľ čo japonskí rezidenti v Kórei využívali svoje občianske práva tak, ako im ich zabezpečovala ústava ich rodnej krajiny, pre kórejskú populáciu bol vytvorený osobitný súbor zákonov. Najnepríjemnejšou súčasťou tohto legálneho apartheidu bolo používanie fyzických trestov ako napríklad bičovanie, ktoré však bolo v Japonsku voči Japoncom považované za barbarské. Aj školy, v ktorých sa povinne vyučovala japončina, navštevovali japonské a kórejské deti oddelene. Kórejské deti, ktorých rodičia emigrovali za prácou do Japonska, boli často terčom posmechu a podceňovania, takže len hŕstke z nich sa podarilo ukončiť strednú či vysokú školu. Od začiatku kolonizácie sa Japonci snažili ovládnuť Kóreu nielen politicky, ale aj kultúrnou asimiláciou. Vynaložili nemalé úsilie na zbieranie dôkazov, koré mali potvrdzovať, že Japonsko je dokázateľne staršia krajina s rozvinutejšou kultúrou, a preto je prirodzené, že absorbuje menej rozvinutú kultúru. Prvým mocným prejavom odporu voči japonskej nadvláde bolo Prvomarcové povstanie v roku 1919. Vtedy sa v Soule na spontánnej demonštrácii za podporu nezávislosti zišlo vyše milióna ľudí. V priebehu mesiaca sa nepokoje rozšírili do celej krajiny. Japonci odpovedali veľmi brutálne: vypaľovali kórejské dediny, strieľali do davu, nechávali záhadne miznúť protagonistov hnutia odporu.

Ďalším smutným dôkazom japonsko-kórejskej animozity boli udalosti, ktoré nasledovali po hroznom zemetrasení v oblasti Tokia a Jokohamy 1.septembra predpoludním v roku 1923. Po zemetrasení o sile 8,3 stupňa Richterovej stupnice zostalo bez strechy nad hlavou takmer milión obyvateľov a počet mŕtvych sa vyšplhal na takmer 106 000. Počas stoviek doznievajúcich otrasov navyše oblasť zachvátili nekontrolovateľné požiare, keďže takmer všetky vtedajšie domy boli postavené z dreva a v čase zemetrasenia v nich horeli tradičné piecky na drevené uhlie. Počas noci na druhého septembra sa mestom začali šíriť chýry, že požiare úmyselne zakladajú rebelujúci Kórejci. S účinnou podporou tlače boli Kórejci obvinení aj zo znásilňovania žien a z otrávenia studní. Vláda nariadila v postihnutej oblasti stanné právo a zriadila strážne skupiny Džikeidan, ktoré mali bojovať proti údajným kórejským výtržníkom. Počas nasledujúceho týždňa bolo napokon umučených a zabitých spolu 3 750 Kórejcov. Ani druhá svetová vojna neprispela k zlepšeniu japonsko-kórejských vzťahov. Na začiatku vojny boli do Japonska nedobrovoľne zavlečené tisícky robotníkov, ktorí mali nahradiť Japoncov odvelených na front. V roku 1944 bolo prijaté nariadenie, ktoré prikazovalo povinnosť slúžiť v japonskej armáde aj kórejskej mládeži. Avšak jeden z najkrutejších činov spáchaných Japoncami počas vojny bolo násilie na kórejských ženách. Odhaduje sa, že takmer 200 000 Kórejčaniek bolo podvodom alebo násilím včlenených do jednotiek eufemisticky nazvaných comfort corps, čo možno voľne preložiť ako jednotky útechy. Tieto nešťastné ženy slúžili v japonskej armáde a museli poskytovať vojakom sexuálne služby. Mnohé neprežili drsné podmienky, mnohé zostali znetvorené a neplodné. Až koncom 80. rokov minulého storočia našli niektoré odvahu vyjsť so svojimi osudmi na verejnosť a žiadať od japonskej vlády formálne ospravedlnenie. Doposiaľ však japonská vláda, napriek silnému tlaku samotných japonských občianskych organizácií, nenašla silu postaviť sa čelom k vlastnej minulosti a vyjadriť ľútosť nad utrpením Kórejcov počas japonskej nadvlády.

Tento príspevok uverejňujeme s láskavým dovolením našej priateľky Janky Šoucovej.