Uči a soto

Sempai, kóhai a dórjó

Japonsko je krajina, ktorej geografická poloha najväčšmi prispela k unikátnemu kultúrnemu a mentálnemu vývoju jej obyvateľov. Ostrovná krajina, od nepamäti sužovaná zemetraseniami, sopečným živlom či prílivovými vlnami, vychovala svoj ľud k pripravenosti prijať osud a naučila ho nevyhnutnosti spoliehať sa na kolektív viac ako na samého seba. Veď v boji so živlom osamotený jedinec nič nezmôže.

Japonci teda nemajú historickú skúsenosť s prežívaním individualizmu a svoju identitu odvodzujú od skupiny. Japonec sa počas svojho života stotožňuje s viacerými skupinami, ktorých homogénnosť pozorne stráži. Jeho členstvo začína v skupine rodina, pokračuje školou, záujmovým krúžkom, firmou. Každú skupinu, kam Japonec patrí, nazýva uči, čiže vnútro a psychologicky ju vníma ako svoju rodinu. Ostatné skupiny, ktorých členom nie je, nazýva soto, čiže vonku, mimo vnútra. V skupine vládne prísna vertikálna hierarchia. Relatívny status členov skupiny je určený na základe ich veku, pohlavia a času pôsobenia v skupine. Na základe súčinnosti týchto elementov Japonec rozdeľuje svoj svet na tri kategórie: na senpai,čiže seniorov, na kóhai, čiže juniorov a na dórjó, čiže rovnako postavené osoby. Sempai je študent vyššieho ročníka alebo kolega, ktorý nastúpil do firmy, či do záujmového krúžku skôr. Osobe sempai Japonec vždy vyká (japonský ekvivalent nášho vykania), dokonca aj vtedy, keď je rozdiel medzi ním a jeho sempai iba jeden rok. V praxi to znamená, že napríklad na vysokých školách študenti prvého ročníka vykajú študentom druhého ročníka. Termín kóhai zase označuje študenta nižšieho ročníka, respektíve kolegu, ktorý nastúpil do zamestnania neskôr. Osobe, ktorá je v pozícii kóhai, Japonec tyká, aj keby bola táto osoba od neho staršia. Termín dórjó sa používa pri označení osoby, ktorá nastúpila do školy, do zamestnania, či záujmového krúžku v rovnakom čase ako my. Ak sú dórjó zároveň aj dobrí priatelia, vzajomne si tykajú. V prípade, že medzi nimi nie je blízky vzťah, alebo je medzi nimi výraznejší vekový rozdiel, navzájom si vykajú.

Hierarchický vzťah senpai versus kóhai sa však nepremieta len do používania jazyka. Výrazne ovplyvňuje aj vonkajšie správanie zainteresovaných. Napríklad v študentskom horolezeckom klube sú študenti juniori, čiže kóhai tí, ktorí nosia ťažšie náklady pri lezení, stavajú stany a pripravujú večeru za dozoru starších študentov. Keď je všetko pripravené, starší študenti si berú jedlo a mladší študenti ich obsluhujú. Hovorí sa, že toto silné uvedomovanie si hodnotenia jasne odráža prax bývalej japonskej armády.

Pravdou však zostáva, že mimo skupiny sa Japonec cíti bezradný. Byť vylúčený zo skupiny, a tak nebyť schopný plniť morálne povinnosti, ktoré jedinec má voči skupine, predstavuje pre Japonca nočnú moru. Uprednostňovanie záujmov skupiny pred individuálnymi záujmami je totiž azda najcharakteristickejšou črtou japonskej kultúry.

Tento príspevok uverejňujeme s láskavým dovolením našej priateľky Janky Šoucovej.