Sumó

Šport obrovských chlapov

Pôvod japonského národného športu sumó je opradený legendami, ktoré sú staré takmer dvetisíc rokov. Predpokladá sa, že jeho kolískou bola Čína alebo Kórea. Súčasná podoba tohto zápasníckeho športu s jeho striktnými rituálmi a tradíciami je však výlučne japonského pôvodu.

Prvé zmienky o zápasení, ktoré možno považovať za počiatok dnešného sumó, pochádzajú zo začiatku ôsmeho storočia a sú zachytené v japonských najstarších písomných dokumentoch Kodžiki a Nihonši. V kronike Kodžiki sa uvádza, že prvý sumó duel sa odohral medzi bohmi Takemikazuči a Takeminakata. Prvý z nich súboj vyhral a zabezpečil svojmu klanu nástupníctvo na cisársky trón. Kronika Nihonši zas opisuje príbeh, v ktorom sa v prvom sumó zápase stretol hrnčiar Nomi no Sukune s chvastúňom Taima no Kehaja, ktorý o sebe tvrdil, že je najsilnejším mužom na svete. Víťazom sa stal hrnčiar, keď v divokom súboji zlomil svojmu protivníkovi rebro a chrbát. Zaujímavosťou však je, že pojmom sumó sa za vlády cisára Júrjaku v druhej polovici 5. storočia označovali súboje medzi ženami. Tie sa na príkaz cisára vyzliekli do pol pása a potom medzi sebou zápasili. Väčšina historikov však namieta, že polonahé ženy nezápasili, ale predvádzali náboženský rituálny tanec. Napokon, tézu o náboženskom pôvode sumó podporuje i fakt, že bolo súčasťou slávností a ceremónii v buddhistických chrámoch a šintoistických svätyniach po celom území Japonska. Od roku 734 sa na cisárskom dvore začali každoročne v siedmi deň siedmeho mesiaca lunárneho kalendára poriadať turnaje sumó, kde sa stretávali najlepší zápasníci z celého cisárstva. V 12. storočí šógun Joritomo Minamoto povýšil sumó na bojové umenie a zaviedol pravidelné tréningy pre svojich bojovníkov. V 16. storočí sa už vyprofilovali prví profesionálni zápasníci, pre ktorých sa zápolenie na rôznych sponzorovaných turnajoch v chrámoch a svätyniach stalo hlavným zdrojom ich príjmov. Najväčší rozkvet zažívalo sumó .v období Edo od začiatku 17. storočia do polovice 19. storočia. Zápasníci v danom regióne sa totiž dostali pod patronát feudálnych pánov, takzvaných daimjó. Tí si ich najímali, sponzorovali ich zápasnícku kariéru a na oplátku od nich vyžadovali úplnú oddanosť. Najlepším zápasníkom bol častokrát priznaný status samuraja. V roku 1751 navyše vznikla Sumó kaišo, teda predchodkyňa dnešnej Japonskej asociácie sumó. Táto organizácia bola založená presne v tom istom roku, kedy v Anglicku vznikla vôbec prvá národná športová organizácia – Jockey Club, čiže Jazdecký klub. Koncom 19. storočia už bolo sumó etablované ako profesionálny, komercionalizovaný a divácky obľúbený šport. S nástupom rozhlasového a neskôr i televízneho vysielania jeho popularita ešte vzrástla a z najlepších zápasníkov sa stávali národní hrdinovia a vzory pre mládež.

Zápasy sumó sa odohrávajú v ringu zvanom dóhjó. Má tvar kruhu s priemerom 4,6 metra a po obvode je ohraničený slamenými vrecami. Celé dóhjó sa nachádza vo výške 55 cm nad úrovňou arény a je tvorené z udupanej hliny a zeme privezenej z brehov rieky Arakawa. Vysoké množstvo ílu, ktoré obsahuje, totiž zaručuje, že ring dokonale drží svoj tvar. Nad ringom je zavesená strieška jakata olemovaná ozdobnými závesmi. Dóhjó je pred prvým použitím obradne očistené šintoistickým rituálom, počas ktorého rozhodcovia odetí v bielom mníšskom kimone prinesú obetné dary v podobe gaštanov, chalúh a sépií a zakopú ich hlboko v ringu.

Pravidlá sumó zápasu sú veľmi jednoduché. Vyhráva ten z dvojice zápasníkov, ktorý ako prvý vytlačí súpera von z ringu, respektíve ten, ktorému sa podarí donútiť súpera dotknúť sa ringu inou časťou tela ako chodidlami. Samotný zápas trvá zvyčajne veľmi krátko. Niekedy dokonca len 2 či 3 sekundy. Pred súbojom zápasníci vykonajú rituál šikiri. Počas neho najprv zápasník dvakrát dupne nohami na okraji ringu a vypláchne si ústa s čikaramizu, teda vodou sily. Následne si utrie hornú polovicu tela s čikaragami, teda papierom sily. Potom si čupne do podrepu, rozpaží ruky s otvorenými dlaňami smerujúcimi von, čím demonštruje skutočnosť, že nie je ozbrojený. Na záver ešte obaja zápasníci rozsypú na dóhjó niekoľko hrstí soli a presunú sa na štartovaciu čiaru. Na nej sa postavia oproti sebe v rozkročenom podrepe a uprene si hľadia do očí. Snažia sa vlastným pohľadom vyviesť súpera z rovnováhy. Na pokyn rozhodcu začnú zápasiť. Obaja musia na svoj útok vyštartovať naraz, inak dáva rozhodca pokyn k opätovnému štartu. Po súboji sa obaja zápasníci uklonia, porazený opustí ring a víťaz si čupne pred rozhodcu a prijme od neho kenšó, čiže finančnú odmenu od sponzorov.

Sumó zápasníci sa na základe svojich zápasových bilancií, čiže pomeru vyhratých a prehratých zápasov, posúvajú po rebríčku neplatených a neskôr i platených kategórií. Najvyššia kategória sa nazýva makuuči a možno v nej dosiahnuť štyri hodnosti. Najvyššia z nich sa nazýva jokozuna, no dosiahne ju v priemere len jeden z 500 zápasníkov. V roku 1993 sa to podarilo prvému cudzincovi – 220 kilogramov vážiacemu havajskému obrovi Akebonovi. Odvtedy sa držteľmi titulu jokozuna stalo viacero cudzincov a dokonca boli obdobia niekoľkých rokov, kedy Japonci márne čakali na jokozunu japonskej národnosti. S tým súvisí i snaha Japonskej sumó asociácie obmedziť počet cudzincov trénujúcich v jednotlivých kluboch.

Tento príspevok uverejňujeme s láskavým dovolením našej priateľky Janky Šoucovej.