Šiči - go - san

Sviatok detí

V japonskom kalendári je 15. november vyhradený pre sviatok šičigosan. Jeho názov v preklade znamená sedem-päť-tri. Počas tohto sviatku navštevujú sedemročné dievčatá, päťroční chlapci a trojročné dievčatá i chlapci šintoistické svätyne, aby si vyprosili od ochranného božstva požehnanie pre ďalší úspešný rast a vývin.

Jeho pôvod súvisí s vierou, že deti istého veku sú viac náchylné na privodenie nešťastných udalostí, preto potrebujú božiu ochranu. Kultúrna tradícia sviatku šičigosan sa pravdepodobne vyvinula z dávnych rituálov prechodu. Novorodenec sa totiž považoval za nedokončenú bytosť, ktorá môže svoju definitívnu podobu získať len po absolvovaní série rituálov. Verilo sa, že až po dovŕšení siedmeho roku života sa z dieťaťa stáva plnohodnotná a ukončená ľudská bytosť. Ako sedemročné bolo dieťa oficiálne zapísané aj na listinu členov spoločenstva združených okolo šintoistickej svätyne.

Prvé záznamy o slávení sviatku šičigosan pochádzajú z 9. storočia. Uvádza sa v nich, že dvorná šľachta oslavovala pri tretích, piatych a siedmych narodeninách svojich potomkov ich prechod do tzv. stredného detstva. Nepárne čísla sa v ázijskej numerológii tešili povesti šťastných čísel, preto bol zrejme ako čas prechodu zvolený práve vek troch, piatich a siedmich rokov. V priebehu storočí si tradíciu slávenia šičigosan osvojila i samurajská trieda a pridala k nej i ďalšie rituály. Pre trojročné dievčatká i chlapcov znamenal tento sviatok deň, od ktorého sa im mohli nechať narásť dlhé vlasy. Päťročných chlapcov zas po prvýkrát obliekli do širokých, slávnostných nohavíc hakama a sedemročné dievčatká si po prvýkrát smeli previazať svoje kimono pásom obi, ktorý bol určený len pre dospelé ženy. Celojaponským sviatkom bez ohľadu na spoločenské postavenie sa šičigosan stal až koncom 19.storočia. Okrem pravidla týkajúceho sa povolenia nechať deťom narásť vlasy sa odvtedy všetky jeho ostatné zvyky zachovali i v dnešnom Japonsku. Niektoré rodiny ešte absolvujú v tento deň rituál kazoedoši, počas ktorého je dieťaťu pripočítaný ešte jeden rok k jeho oficiálnemu veku. Súvisí to so šintoistickým zvykom, podľa ktorého má dieťa v okamihu svojho narodenia už jeden rok.

Po návšteve svätyne a vyprosení zdravia a prosperity pre svoje deti dávajú rodičia svojim ratolestiam špeciálne cukríky zvané čitose ame, v preklade tisícročné cukríky. Ide o veľmi dlhé bielo-červené lízanky, ktoré majú symbolizovať zdravie a dlhovekosť. Každá jedna je úhľadne zabalená v jemnom priesvitnom ryžovom papieri. Viaceré lízanky sa potom predávajú v ozdobnej taške, na ktorej je vyobrazená korytnačka a žeriav – zvieratá, ktoré v Japonsku považujú takisto za symboly dlhovekosti. Očakáva sa, že dieťa sa s cukríkmi podelí aj so svojimi príbuznými, aby aj oni spolu s ním zdieľali požehnanie zdravia a dlhého života.

Každoročne na jeseň 15. novembra japonské ulice doslova rozkvitnú. K svätyniam sa totiž už od rána náhlia slávnostne vyobliekané rodiny, v centre ktorých cupitá v tradičných drevákoch malá dáma alebo mládenček. Deti sú odeté v nádherných farebných kimonách, dievčatká aj s krásnymi ozdobami vo vlasoch a niet okoloidúceho, ktorý by sa za nimi neotočil. Pyšní rodičia fotografujú alebo na kameru natáčajú tento dôležitý okamih v živote svojich potomkov a vo svätyni sa úprimne modlia, aby božstvá neprestali držať ochrannú ruku nad ich synmi či dcérami.

Tento príspevok uverejňujeme s láskavým dovolením našej priateľky Janky Šoucovej.