Kamikadze

Samovražedné misie japonských letcov

Termín kamikadze, správne po japonsky vyslovený kamikaze, sa v povedomí mnohých ľudí spája s hrôzami druhej svetovej vojny.

Pozostáva z dvoch japonských slov: kami, čiže bohovia a kaze, teda vietor. V doslovnom preklade ide o božský vietor. Pôvodne toto slovo označovalo tajfún, ktorý prúdil od pobrežia dnešnej prefektúry Mie smerom na more. Neskoršie vošiel tento termín do japonských dejín v súvislosti s plánovanými nájazdami Mongolov na japonské územie. V roku 1274 a 1281 totiž silný vietor a búrky zahnali mongolskú armádu približujúcu sa k severozápadnému pobrežiu ostrova Kjúšú späť na more a ochránili tak Japoncov pred možným vyplienením ich územia. Pre Japoncov vtedy predstavovali tieto búrky zásah samotných bohov kami zo svätyne v provincii Ise. Mýtus božského vetra kamikaze nikdy neupadol do zabudnutia a Japoncov dlho posilňoval vo viere, že ich ostrovy sú pod stálou ochranou šintoistických bohov. Počas druhej svetovej vojny sa termín kamikaze použil na označenie pilotov, ktorí útočili na lode spojeneckých vojsk prostredníctvom samovražedného strmhlavého letu v lietadle plne naloženom bombami. Prvý takýto organizovaný útok sa uskutočnil 25.októbra 1944. Vtedy sa päť bombardérov vojenského námorníctva, z ktorých každý niesol na palube 250 kilogramovú bombu, vrhlo na americké vojnové lode neďaleko zálivu Leyte vo Filipínskom mori. Povzbudení úspechom tejto misie sa viceadmirál Óniši Takidžiró rozhodol pokračovať vo verbovaní ďalších samovražedných dobrovoľníkov. Počas nasledujúcich desiatich mesiacov až po kapituláciu japonskej armády v auguste 1945, a predovšetkým počas ťažkých bojov o Okinawu, Japonci použili na samovražedné útoky viac než 2000 lietadiel. Podľa údajov, ktoré po vojne zverejnila americká armáda, sa samovražedným letkám podarilo 34 amerických lodí potopiť a 288 zničiť.

Prvými kamikaze boli dobrovoľníci. Neskôr boli mladí muži k vstupu do týchto jednotiek vyzývaní. Neexistuje však žiaden záznam o tom, že by niektorý z nich bol nútený k tomuto činu, prípadne, že by bol perzekvovaný kvôli jeho odmietnutiu. Obyčajne boli do jednotiek prijímaní mladí slobodní muži. Neprijímali sa však jedináčikovia. To súvisí s japonským kultúrno-spoločenským fenoménom, podľa ktorého je povinnosťou najstaršieho syna v rodine postarať sa v starobe o svojich rodičov. Dôvody, prečo boli do kamikaze jednotiek prijímaní mladí muži, boli v podstate dva: psychologický a pragmatický. Prvý z nich súvisel s prirovnaním obetovania mladého čistého života k opadávaniu rozkvitnutých kvetov sakury, čo pôsobilo na ľudské emócie väčšmi, než smrť starých vojakov. Z pragmatického hľadiska zasa obetovanie starších skúsených pilotov predstavovalo oveľa väčšiu stratu pre armádu než smrť mladých neskúsených mužov, ktorí pred svojou misiou absolvovali len základný výcvik.

Pred svojim posledným štartom sa adepti kamikaze v duchu buddhistickej tradície zúčastnili na slávnosti, počas ktorej si zvolili svoje posmrtné meno. Okolo hlavy si previazali čelenku s červeným kruhom – symbolom Japonska. Pod kombinézu si mnohí zložili zástavu. Pri štarte im veliteľ jednotky ponúkol pohárik saké. Podľa vtedajšej japonskej ústavy a všeobecného presvedčenia sa z nich po hrdinskej smrti stali vojnoví bohovia sídliaci v šintoistickom chráme Jasukuni. Návšteva japonských politikov v tomto chráme preto dodnes vyvoláva nevôľu obyvateľov krajín, ktoré Japonsko okupovalo.

Ku koncu vojny v zúfalej snahe o odvrátenie porážky Japonci zostrojili aj iné typy samovražedných zbraní. Išlo napríklad o pilotované torpédo, výbušné člny či bomby, ktoré mali k svojim telám pripevnené potápači. Nevyhnutnej vojnovej porážke však nedokázali zabrániť.

Tento príspevok uverejňujeme s láskavým dovolením našej priateľky Janky Šoucovej.