Zaibacu a keirecu

ZAIBACU A KEIRECU

Pred 2. svetovou vojnou existovali v Japonsku významné rodinné finančné skupiny, ktoré sa nazývali zaibacu. Tento pojem doslova označuje „skupinu alebo klan, disponujúci majetkom a peniazmi“. Jedno zaibacu zväčša pozostávalo z niekoľkých spoločností podnikajúcich v rôznych oblastiach ekonomiky a z banky, ktorej úlohou bolo mobilizovať pre ne kapitál. Sústava materských a dcérskych spoločností spolu s bankou podliehala kontrole jednej rodiny. Pred 2. svetovou vojnou existovalo v Japonsku niekoľko desiatok zaibacu. Medzi štyri najväčšie patrili dodnes zvučné mená ako Micui, Micubiši, Sumitomo a Jasuda, ktoré v roku 1937 vlastnili až 20% všetkého kapitálu sústredeného v obchode a priemysle krajiny.

Korene niektorých zaibacu siahajú až do 16. – 17. storočia, do obdobia Edo. Napríklad spoločnosť Sumitomo sa od svojho vzniku v 17. storočí venovala ťažbe medi na ostrove Šikoku. Postupne začala meď i spracúvať a predávať a neskôr rozšírila portfólio svojich aktivít až po založenie vlastnej banky. Rodina Micui zase začala svoje aktivity otvorením obchodu s kimonom, ktorý založil Takatoši Micui v roku 1673 vo vtedajšom Ede (dnešnom Tokiu). Obchod s tristoročnou históriou pretrval dodnes v podobe známej a silnej siete obchodných domov Micukoši. Druhým pilierom podnikania rodiny Micui sa stalo bankovníctvo. V prvopočiatkoch išlo o akúsi formu „zmenární“, ktoré získali od šógunátu oprávnenie vyberať naturálne dane vo forme ryže a konvertovať ich na peniaze. Za služby pre štát získala spoločnosť rôzne výhody, ktoré ju významne posilnili. V období Meidži ju vláda dokonca poverila tvorbou novej meny a založením centrálnej banky. V rovnakom čase vznikla aj vlastná rodinná banka Micui.

Koncom 19. storočia, keď vláda prijala významné reformy podporujúce ekonomický rast krajiny, vzniklo množstvo nových zaibacu. V mnohých prípadoch pomohlo ich rozmachu podnikanie založené na aktivitách pod patronátom štátu. Vzájomne výhodné aktivity a služby upevňovali dobré vzťahy podnikateľov a vlády. Začiatkom 20. storočia zaibacu zaznamenali obrovský rozmach, ktorý prerástol do významného ekonomického a mocenského vplyvu v krajine pred 2. svetovou vojnou.

Po vojne, v roku 1946, okupačná správa Japonska nariadila rozpustenie zaibacu tvrdiac, že tieto konglomeráty boli ohniskom militarizmu. Akcie dcérskych podnikov vo vlastníctve materských firiem museli byť rozpredané. Nedošlo však k radikálnej zmene podnikových manažmentov, čo malo za následok, že pôvodné väzby na materské firmy zostali do istej miery zachované.

Po podpise mierovej zmluvy v roku 1951 sa mnohé spoločnosti začali opäť združovať a vytvárať skupiny podnikov. Tie, ktoré predtým tvorili sústavu jedného zaibacu sa opäť sústredili okolo svojej pôvodnej banky a centrálneho podniku. A tak aj v povojnovej ekonomike Japonska naďalej figurujú skupiny s názvom Micubiši, Sumitomo alebo Micui group. Okrem nich vznikli aj úplne nové skupiny podnikov. Podniky v rámci jednej skupiny navzájom spolupracovali a stali sa hnacím motorom japonskej povojnovej ekonomiky.

Tieto nové skupiny si nezachovali jasnú vertikálnu štruktúru zaibacu s rodinou na čele. Podniky v rámci jednej skupiny však vytvorili pevnú spleť vlastníckych a obchodných vzťahov, ktoré z nich robia ekonomicky silných hráčov. Postupne k sebe pridružovali ďalšie podniky – skupovaním ich akcií alebo dosadzovaním svojich riadiacich pracovníkov do ich manažmentov. Takéto skupiny prepojených firiem sa nazývajú keirecu. Vzájomné vlastnícke a obchodné vzťahy v sústavách keirecu sú natoľko prepojené a uzavreté, že dodnes predstavujú veľkú prekážku pre zahraničné subjekty pri prenikaní na japonský trh.