Ura a omote

RUB A LÍCE JAPONSKÉHO SPRÁVANIA

Základnou túžbou Japonca je docielenie harmónie v rámci skupiny. Je to však nanajvýš obtiažna úloha. Nie je ľahké nastoliť tento ideálny stav medzi dvoma ľuďmi, tobôž nie medzi všetkými členmi skupiny. Napriek tomu považuje Japonec vytvorenie atmosféry harmónie za najvyšší príkaz, ktorému podriaďuje svoje správanie.

Pozoruhodné je, ako sa v japonskej spoločnosti konflikty či názorové strety nedostávajú na povrch, hoci nepopierateľne existujú. Japonec navonok vystupuje ako bezkonfliktný jedinec, ktorý zdvorilým úsmevom zakrýva svoje skutočné emócie. Toto typické japonské správanie súvisí so skutočnosťou, že Japonec má, v porovnaní s príslušníkmi iných národov, silne vyvinutý zmysel pre prísne rozlišovanie toho, čo sa smie a čo sa nesmie navonok prezentovať, aby harmónia v skupine zostala neporušená. Dokonca má japončina pre označenie takéhoto správania aj dva samostatné termíny: omote a ura. Slovo omote znamená povrch alebo líc a predstavuje to, čo je vidieť, to, čím sa chceme prezentovať pred druhými. Ura značí rub a predstavuje to, čo má zostať skryté. Japonci však hovoria, že keď vnímajú istú skutočnosť ako omote, čiže to, čo je na povrchu, nie je to len omote, ktoré vidia, ale vnímajú za ním aj ura, čiže to, čo má zostať skryté, a teda zostáva na úrovni slov nevyjadrené. Pre cudzinca z toho vyplýva, že pod japonskou maskou omote treba hľadať v ura ukrytého skutočného človeka, pretože to, čo vidíme, nie je jeho skutočný obraz, je to len obraz, ktorý si skupina, kam Japonec patrí, zvolila za svoj prezentačný model.

Byť Japoncom pre Japonca znamená neustále uvedomovanie si omote a ura v každej veci a v každej situácii. Existencia tejto duálnej kvality sa v reálnej komunikácii premieta do rozlíšenia takzvaného tatemae a honne. Taemae možno chápať ako spôsob verbálneho vyjadrovania, ktorý bol stanovený členmi skupiny tak, aby zabezpečil vonkajšiu harmóniu s inými skupinami. Honne zas predstavuje pocity alebo názory jednotlivca – člena skupiny, ktoré prežíva a ktoré dokáže vyjadriť iba v súkromí. To znamená, že názory, ktoré Japonec prezentuje na verejnosti, sú tatemae, a teda predstavujú názory celej skupiny, a nutne sa nemusia zhodovať s jeho osobným presvedčením. Svoj úprimný názor, čiže honne, je Japonec schopný vyjadriť len v prítomnosti jemu najbližších osôb v intímnom priateľskom alebo rodinnom kruhu, ktorý je stelesnením spomínaného fenoménu ura. Už je teda jasné, že vo formálnych situáciách, teda v omote, Japonec tlmočí navonok skupinové tatemae a v neformálnych situáciách, teda ura, smie vyjadriť svoje honne. Cudzinci sa preto často sťažujú, že to, čo Japonec prezentuje ako tatemae, sú prázdne reči, z ktorých len ťažko dedukovať jeho skutočný názor na danú vec. Bolo by však príliš jednoduché označiť tatemae za pretvárku a honne za pravdu. Obe tieto kvality sa zrodili z japonskej bytostnej túžby po harmónii a v očiach samotných Japoncov ani jedna z týchto kvalít nenadobúda ani kladné, ani záporné hodnotenie.

Tento príspevok uverejňujeme s láskavým dovolením našej priateľky Janky Šoucovej.