Tennó

JAPONSKÝ CISÁR

Tennó, čiže božský vladár, je termín označujúci japonského cisára. Prvýkrát sa použil na pomenovanie zvrchovaného vládcu v šiestom storočí a do dnešných dní sa používa v nezmenenej forme.

Japonské cisárstvo je najstaršou dedičnou monarchiou na svete. Existovalo ešte predtým, než sa vôbec prvá zmienka o Japonsku objavila v historických prameňoch. Cisársky trón sa dedí prevažne po mužskej línií, no japonská história zaznamenala aj úspešnú vládu viacerých cisárovien. Cisár figuruje i ako ústredná postava mýtických príbehov. V kronikách Kodžiki a Nihonšoki z ôsmeho storočia je vyrozprávaný príbeh, v ktorom bohyňa slnka Amaterasu Ómikami – hlavné božstvo šintoistického panteónu, odkázala svojmu vnukovi tri insígnie: zrkadlo, klenoty a meč. Ten ich postúpil svojim potomkom – budúcim cisárom Japonska, z ktorých prvý bol cisár Džimmu. Verilo sa, že cisár má magickú schopnosť uzmierovať si bohov obetami a prihovárať sa u nich za prosperitu svojho národa. Bol preto predmetom obrovskej bázne. Paradoxne práve kvôli tomu sa nepovažovalo za vhodné, aby sa zapájal do tak svetských záležitostí ako je spravovanie krajiny. Najtypickejšou črtou japonského cisárstva je preto skutočnosť, že hoci cisár vždy vystupoval ako titulárna hlava vládneho kabinetu, počas behu dejín sa na reálnej moci v podstate nepodieľal. Zdôrazňovala sa skôr jeho rola najvyššieho kňaza šintoistického náboženstva. Jediné dlhšie úseky japonskej histórie, v ktorých cisár mohol skombinovať úlohu hlavného kňaza a hlavy výkonnej moci, bolo 11-ročné obdobie vlády cisára Tendži v druhej polovici siedmeho storočia a 25-ročné obdobie vlády cisára Kammu na prelome ôsmeho a deviateho storočia. V deviatom storočí boli aj posledné zvyšky vládnych právomocí cisára delegované na cisárskych regentov a na pleciach cisára tak zostala prakticky jediná významnejšia úloha. Išlo o každoročné vyhlasovanie kalendára. Tradičný občiansky kalendár, ktorým sa Japonsko riadilo, bol totiž lunárny, a preto si vyžadoval isté matematické a astronomické výpočty, aby mohol byť stanovený presný dátum pohyblivých sviatkov. Konečnú podobu kalendára potom cisár slávnostne predstavil zhromaždenej verejnosti.

Počas obdobia Edo, teda od začiatku sedemnásteho do polovice devätnásteho storočia, šógun prinavrátil cisárskemu dvoru v Kjóte vonkajšiu krásu a grandióznosť, dal vystavať rezidencie pre dvornú šľachtu, priznal cisárovi a jeho dvoru štedrú ročnú rentu. Na druhej strane prísne kontroloval chod dvorných inštitúcií a obmedzil osobnú slobodu samotného cisára. Ten od roku 1632 až do pádu šogunátu v roku 1863 nesmel opustiť brány paláca. Spolu so svojimi dvoranmi si teda nažíval v luxuse zlatej klietky úplne izolovaný od vonkajšieho spoločenského diania.

Až s príchodom obrodného obdobia Meidži a s prijatím novej ústavy v roku 1889 sa cisár opäť stáva konštitučným monarchom a dostáva sa do centra politického diania v krajine. Ústava mu prisúdila status posvätného a nedotknuteľného vládcu, ktorý vyhlasuje vojnu, velí ozbrojeným silám, uzatvára zmluvy a podpisuje mierové dohody. Paradoxne však najvyššia moc, ktorú ústava udeľovala cisárovi, nevyústila do jeho reálnej politickej moci. V skutočnosti išlo o to, aby ústava zabezpečila cisárovi politickú imunitu, kým bude slúžiť a zastrešovať svojou posvätnosťou rozhodnutia vládnych ministrov a armádnych generálov. Až do konca druhej svetovej vojny bolo hlavnou úlohou cisára odobrovať svojou cisárskou pečaťou politické rozhodnutia vládnych ministrov. Porážka Japonska vo vojne privodila horúce debaty ohľadom zodpovednosti cisára za jej tragický koniec. Mnohí volali po zrušení cisárstva. Napokon sa ústavou z roku 1947 prijal model, ktorý vytvoril z cisára už len symbol národa. Bol zbavený akejkoľvek politickej moci a všetky reprezentačné úkony, ktoré vykonáva, musí konzultovať s vládnym kabinetom. Dovtedy existujúce samostatné Ministerstvo cisárskej domácnosti bolo zredukované na agentúru pričlenenú k Ministerstvu vnútra. Prvého januára 1946 navyše cisár Hirohito verejne poprel svoj božský pôvod a nastolil obdobie zbližovania obyčajných Japoncov so svojím cisárom. Jeho syn, cisár Akihito, ktorý nastúpil na trón v roku 1989 ako 125. tennó, je vyštudovaný morský biológ, nadšený milovník hudby a aktívny hráč na violončelo. Ako prvý cisár v dejinách sa oženil so ženou neurodzeného pôvodu – cisárovnou Mičiko, pričom sobáš vraj nebol dohovorený, ale z lásky. Týmto aktom si získal srdcia mnohých Japoncov a stal sa symbolom demokratizácie cisárskeho dvora. Aktuálnym 126. japonským cisárom je od 1. mája 2019 Naruhito, ktorý nastúpil na trón po abdikácii svojho otca, cisára Akihita.

Tento príspevok uverejňujeme s láskavým dovolením našej priateľky Janky Šoucovej.