Šintó

CESTA BOHOV

Cirkev v Japonsku sa po druhej svetovej vojne úplne oddelila od štátu a jej činnosť je odvtedy financovaná výlučne z príspevkov veriacich. K tradičnému japonskému náboženstvu šintoizmus, po japonsky šintó, sa hlási takmer 84% obyvateľov japonských ostrovov. Za prívržencov buddhizmu sa považuje 71% japonskej populácie. K ostatným, predovšetkým kresťanským denomináciám, sa hlási 10% Japoncov. Sčítaním uvedených percentuálnych podielov dostaneme výsledok, ktorý vysoko prevyšuje 100%. To dokazuje, že Japonci sú po náboženskej stránke veľmi tolerantní a svoje dieťa po narodení zapíšu tak do blízkej šintoistickej svätyne, zvanej džindža, ako aj do buddhistického chrámu tradičného pre danú rodinu.

Spomínaný termín šintó označuje pôvodné japonské náboženstvo a prekladá sa ako „cesta bohov“. Ide o animistické, polyteistické náboženstvo úzko späté s prírodou. Šintó oslavuje krásy prírody, uctieva jej štedrosť a s bázňou sa skláňa pred jej obrovskou silou. Učí, že človek by s prírodou nemal bojovať, nemal by sa ju snažiť zmeniť, ale skôr sa má usilovať stať jej súčasťou. Šintó uctieva božstvá nazývané kami, o ktorých verí, že sídlia na rôznych svätých miestach. Za takéto miesta sú považované okrem šintoistických svätýň aj slnko, hory, špecifické skalné útvary či niektoré stromy. Až do konca druhej svetovej vojny považovali Japonci aj svojich cisárov za priamych potomkov Bohyne Slnka Amaterasu. Na rozdiel od väčšiny náboženstiev šintó nemá žiadneho konkrétneho zakladateľa alebo mesiáša, ani žiadnu svätú knihu. Nie je určované žiadnymi dogmatickými princípmi a nepovažuje samé seba za jedinú pravú vieru. Sústreďuje sa skôr na oslavu života vo všetkých jeho podobách a podnecuje svojich stúpencov k hľadaniu šťastia a harmónie. Šintó v podstate nehovorí ani o žiadnom konkrétnom koncepte života po smrti. Verí sa, že zosnulí vstupujú do takzvanej krajiny mŕtvych – jomi no kuni, ale tá nie je považovaná za lepšie miesto ako tu na zemi. Šintó preto nesľubuje ani spásu, ani nehrozí večným zatratením, a teda v ňom neexistuje nebo ani peklo. Jeho najvyšším princípom je kult čistoty a nepoškvrnenosti. Ten sa prejavuje vo všetkom živom a obnoviteľnom. V proktiklade s tým stojí obava z nečistého, takzvaného kegare. To je zasa spájané so smrťou, krvou, výkalmi a hnilobou.

Historici sa domnievajú, že termín šintó bol vytvorený už v 6.storočí pred.n.l, ale prvý písomný dôkaz o jeho existencii pochádza až zo 7.st. n.l. Jednoduché princípy šintó boli neskôr výrazne obohatené buddhizmom, ktorý sa do Japonska dostal prostredníctvom čínskych učencov v 6.storočí n.l. Sofistikovaný buddhizmus ovplyvnil primitívny šintoizmus a implementoval doň nové prvky. Napríklad tradičným šintoistickým božstvám kami sa predčítavali buddhistické sútry s vierou, že bohov potešia. Tento náboženský synkretizmus napokon viedol k faktickému zatieneniu šintoizmu buddhizmom , dokonca až do takej miery, že bol buddhizmus začiatkom 17. storočia vyhlásený šogúnom za oficiálne náboženstvo. Avšak obyčajní ľudia sa aj tak utiekali k svojim známym božstvám kami, než by nachádzali útechu v rigidnom učení buddhizmu. K veľkému obrodeniu šintó dochádza v roku 1868, kedy bol zrušený šogunát a moc sa prinavrátila do rúk cisára. V roku 1890 sa šintó stalo oficiálnym štátnym náboženstvom a začalo sa vyučovať na školách. Odvtedy až do konca druhej svetovej vojny bolo šintó zneužité na nacionalistickú propagandu hlásajúcu jedinečnosť japonského národa a jeho právo ovládnuť menej rozvinuté národy. Premyslene budovalo v japonských školákoch túžbu zúčastniť sa na vojne za cisára – potomka Bohov a aj za cenu smrti chrániť božskú ríšu. Zrodil sa fenomém kamikadze a Japonsko bolo ochotné kapitulovať až po obrovskej jadrovej tragédii v Hirošime a Nagasaki. Prvého januára 1946 cisár Hirohito prostredníctvom rozhlasového vysielania verejne poprel svoj božský pôvod a šintó prestalo byť oficiálnym štátnym náboženstvom. Nová povojnová ústava zároveň zakázala akékoľvek zneužívanie náboženstva na politické ciele.

V súčasnosti sa Japonci obracajú k náboženstvu v špecifických etapách svojho života. Narodenie dieťaťa, sobáš, či životné jubileá slávia v šintoistickom duchu návštevou svätyne, zatiaľ čo úmrtie a následný pohreb odbavujú podľa buddhistických rituálov. Šintó má však ešte jednu pozoruhodnú úlohu. Verí sa totiž, že dokáže pomocou zaklínadiel a rôznych amuletov zabezpečiť dobré zdravie, prosperitu, nájsť lásku, ale i ochrániť pred živelnými pohromami. Takmer v každej šintoistickej svätyni je možné za poplatok predložiť bohom svoje prianie napísané na päťuholníkovej drevenej doštičke zvanej ema a priviazať ju na určené miesto k stovkám ďalších doštičiek. Mladí ľudia prosia prostredníctvom nich o to, aby sa dostali na vysnívanú školu, aby našli správneho partnera, aby sa darilo ich obľúbenému športovému tímu alebo spevákovi. Starší Japonci nimi prosia o zdravie, o dostatok financií a ochranu pred nešťastím. Ďalším spôsobom ako sa Japonci chránia pred zlom a nepriazňou osudu sú amulety omamori. Ide vlastne o maličké drevené doštičky uložené v hodvábnom vrecúšku, ktorých drevo pochádza zo samotnej svätyne z obdobia jej poslednej prestavby. Špecifická oblasť ich účinku je napísaná znakmi priamo na vrecúšku. Japonci veria, že ich zakúpenín vo svätyni si zabezpečia zdravie, dobré známky, úspech v práci, ochránia sa pred dopravnými nehodami a podobne. Osoba však musí nosiť omamori neustále pri sebe. Ani stavba domu, či otváranie diaľničného tunela sa v Japonsku nezaobíde bez prítomnosti šintoistického kňaza. Jeho úlohou je prostredníctvom modlitby a zaklínadiel upokojiť kami prebývajúce na danom mieste a očistiť oblasť od blúdiacich duší. Na Nový rok zasa traja zástupcovia top manažmentu veľkých firiem navštívia každý inú svätyňu a modlia sa v nich za bezpečnosť pracovného prostredia svojich zamestnancov.

Napriek obrovským ekonomickým, technologickým i kultúrnym zmenám, ktorými Japonsko prešlo v priebehu storočí, si jeho tradičné náboženstvo šintó udržalo svoje dôležité miesto v životoch mnohých Japoncov.

Tento príspevok napísala naša priateľka, podporovateľka a bývalá kolegyňa Janka Šoucová.