Sararíman

Sararíman sa skladá z dvoch, pôvodne anglických slov: salary, čiže plat a man, čiže muž alebo človek. Sararíman teda v doslovnom preklade znamená „človek, ktorý za odvedenú prácu dostáva výplatu“. Skutočný význam slova sararíman je však o niečo užší. Ide o tú vrstvu pracujúcich mužov, ktorí ukončili univerzitné vzdelanie, na sklonku vysokej školy prešli pravidelnými nábormi veľkých firiem, či štátnych úradov a zamestnali sa v nich natrvalo. V slovenčine sú známi aj pod pojmom „biele goliere“. Ide o úradníkov, biznismenov a bežných zamestnancov firiem, ktorí nosia oblek a svoju prácu vykonávajú v kanceláriách. Nepatria sem pracovníci tovární, ľudia z oblasti kultúry a umenia, ale ani lekári, učitelia, politici, či novinári.

Imidžu typického sararímana zodpovedá muž v tmavom obleku, s bielou košeľou a farebnou viazankou, v čiernych kožených topánkach a aktovkou alebo kufríkom v ruke. Na krátko ostrihané vlasy má vždy starostlivo upravené. K veciam, ktoré nosí pri sebe, patrí pero, diár, peňaženka, puzdro s vizitkami, osobná pečiatka hanko, mobilný telefón, karta na metro, prípadne malý laptop.

Pracovný deň sararímana trvá doslova od svitu do mrku. Vstáva zavčasu, aby sa z okrajovej časti veľkomesta dostal do práce v centre do deviatej hodiny, keď sa začína pracovať. V preplnenom vlaku strávi hodinu aj dve. Ak má šťastie a sadne si, zvyčajne spí alebo číta. Len zriedka však dochádza do práce jednou linkou. Často musí prestupovať, niekedy dokonca dvakrát. Má preto presne vyrátané, do ktorého vozňa nastúpi, aby to mal na prestupnej stanici čo najbližšie na ďalšiu linku.

Dlhý čas strávený vo vlaku a na preplnených staniciach mu ukrojí veľkú časť rannej energie. Pred príchodom do práce si preto ešte rád vydýchne vo svojej obľúbenej kaviarni blízko pracoviska. Po príchode do kancelárie absolvuje ranné rozdelenie úloh a môže začať. Na obed ide vždy medzi dvanástou a jednou. Pracovný čas sa oficiálne končí okolo šiestej, on však často zostáva v robote do neskorých večerných hodín. Šéf ani mnohí ďalší totiž tiež nejdú domov a nepatrí sa narúšať kolektívneho ducha. Večer zvyknú chodiť kolegovia spolu do baru alebo reštaurácie, aby sa po práci uvoľnili. Takéto pozvania sa neodmietajú ľahko, a preto sa sararíman spravidla vracia domov neskoro. V bežný pracovný deň tak strávi v kruhu rodiny len minimum času.

Odmenou za prácu je jeho stabilný príjem, ktorý sa z roka na rok zvyšuje a nádej na kariérny postup. Dvakrát do roka – vždy v lete a v zime – dostáva vysoké odmeny, takzvané bónasu. Peniaze doma odovzdá manželke, ktorá sa stará o rodinný rozpočet a sám potom od nej dostáva vreckové. Veľkú časť príjmu zvyčajne pohltia pôžičky na bývanie, vysoké školné pre deti, rodinné výlety v lete a na Nový rok, či dary očúgen a oseibo, ktoré si Japonci tradične posielajú dvakrát do roka.

V povojnovom Japonsku bola vrstva sararímanov považovaná za ťahúňov ekonomiky. Po spľasknutí „ekonomickej bubliny“ začiatkom 90-tych rokov sa však istota celoživotného zamestnania zrútila. Mnohé podniky sa reštrukturalizovali a Japonci zakúsili vlny prepúšťania. Utrpel tak aj dobrý imidž sararímana, ako stabilného zamestnania s narastajúcim príjmom. A hoci je práca vo veľkých firmách a štátnych úradoch stále vyhľadávanou formou živobytia, mnohí mladí ľudia v nej už nevidia svoju budúcnosť.