Omiai kekkon & renai kekkon

MANŽELSTVO PO JAPONSKY

V japonskej spoločnosti sa ešte stále nepovažuje za vhodné verejne prejavovať city k osobe opačného pohlavia. To znamená, že málokedy vidno v uliciach zamilované dvojice držiace sa za ruky, bozkávajúce sa, či inak si prejavujúce vzájomnú náklonnosť. Avšak ani pre zosobášené páry nie je typické, aby sa na ulici držali za ruky, alebo sa vrelo objímali. Ako vôbec Japonci hľadajú tú správnu osobu na cestu životom?

V Japonsku rozlišujeme dva druhy sobášov: tie, ktoré sú dohovorené, tzv. miai kekkon a sobáše z lásky, tzv. ren’ai kekkon. V našich zemepisných šírkach už svadby, ktoré dohodli rodiny v záujme udržania či navýšenie majetku, vymizli. V Japonsku však spôsob hľadania partnera s pomocou osoby- prostredníka ešte stále predstavuje istú, i keď malú, časť všetkých sobášov. Smelo možno tvrdiť, že až do obdobia 2.svetovej vojny boli takmer všetky svadby v Japonsku dohovorené. S príchodom demokracie a silnejúceho vplyvu Západu sa postupne uvoľnili prísne pravidlá hľadania si partnera a spoločnosť začala prijímať aj formu sobáša, ktorý sa uskutočnil na základe vzájomnej náklonnosti. V súčasnosti už počet sobášov z lásky vysoko prevyšuje počet tých dohovorených, ale pre mnohých Japoncov, ktorí zostávajú dlho do noci v práci a nemajú takmer nijaký spoločenský život mimo firmy, predstavuje dohovorený sobáš jedinú možnosť nájsť si životného partnera. V procese miai kekkon hrá dôležitú úlohu osoba prostredníka, tzv. nakódo. Obyčajne ide o ženu v seniorskom veku, ktorú osloví rodina, prípadne samotný záujemca so žiadosťou o pomoc pri hľadaní vhodného adepta na manželstvo. Nakódo sformuluje oficiálnu písomnú žiadosť, ku ktorej pripojí aj fotografiu a stručnú charakteristiku osoby, ktorá hľadá partnera. Následne ju doručí osobe, ktorú posúdila ako vhodnú partnerku či partnera pre hľadajúceho tak z pohľadu majetkových pomerov, ako aj z pohľadu vzájomného povahového dopĺňania sa. Ak táto osoba na žiadosť zareaguje kladne, môže sa uskutočniť aj osobné stretnutie zainteresovaných strán, samozrejme za bezpodmienečnej účasti nakódo. Ak po osobnom stretnutí niektorá zo strán naznačí, že nemá o ďalšie stretnutie záujem, pokúša sa ju ešte nakódo presvedčiť o kvalitách nádejného partnera. Ak sa jej to nepodarí, dvojica sa rozchádza a nakódo hľadá a navrhuje ďalších partnerov. Mnohí mladí ľudia prejdú viacerými dohovorenými stretnutiami, kým definitívne nájdu k sebe vhodného partnera.

V súčasnosti sa Japonci do sobáša príliš nehrnú. Výrazne sa zvyšuje podiel mladých tridsiatnikov stále žijúcich v jednej domácnosti s rodičmi, využívajúc všetok komfort, ktorý takéto spolunažívanie ponúka. Japončina ich označuje parasaito šinguru, čiže parazitujúci „singles“. Priemerný vek, kedy Japonci vstupujú do manželstva, je u žien 29 rokov a u mužov 31. V japončine sa už ustálil termín bankonka, doslova znamenajúci večerný, čiže neskorý sobáš, ktorý vystihuje realitu japonskej spoločnosti. V porovnaní s rokom 1985, kedy iba 5% japonských päťdesiatnikov nemalo za sebou sobáš, v roku 2015 počet ľudí, ktorí celých 50 rokov svojho života prežili bez sobáša (pochopiteľne, neznamená to, že bez partnera), stúpol na 14% u žien a 23% u mužov. Prvé dieťa Japonky privádzajú na svet v priemere v 30. roku života. V posledných rokoch významne stúpol podiel prvorodičiek, ktoré majú v čase pôrodu viac než 35 rokov. Detí sa však rodí málo. Na jednu rodinu pripadá v priemere 1,36 dieťaťa.

Niektorí japonskí sociológovia sa domnievajú, že príčinou znižujúceho sa počtu sobášov je práve trend sobášiť sa z lásky. Súvisí to podľa nich so skutočnosťou, že Japonci sú vo veciach srdca veľmi nemotorní a ich naturelu viac vyhovuje dohovorený sobáš. Pri ňom totiž skúsená nakódo dokáže nájsť vzájomne sa dopĺňajúce typy partnerov lepšie, a hlavne rýchlejšie, ako by sa to podarilo im samotným. Nie je preto prekvapením, že v Japonsku sa darí aj moderným formám „dohadzovania“, ako sú zoznamovacie agentúry a pochopiteľne, rôzne online platformy na internete.

Tento príspevok uverejňujeme s láskavým dovolením našej priateľky Janky Šoucovej.