Odžigi

JAPONSKÉ POZDRAVY: POKLONA ODŽIGI

Bez preháňania možno povedať, že japonské pozdravy majú ritualizovaný charakter, a to vo verbálnom i v neverbálnom prejave. Typickým japonským neverbálnym pozdravom je poklona – odžigi.

Na Slovensku si ľudia pri zoznámení, stretnutí alebo rozlúčke podávajú ruky a hľadia si pritom do očí, prípadne sa pobozkajú alebo bozk naznačia. Japonci sa zase navzájom klaňajú. Pritom zachovávajú väčšiu fyzickú vzdialenosť ako my a pri poklone k očnému kontaktu nedochádza.

Pravidlá japonskej etikety rozlišujú tri základné formy odžigi. Prvou je zdvorilý úklon, pri ktorom je chrbát v 30-stupňovom uhle. O stupeň zdvorilejším je hlboký úklon, pri ktorom sa chrbát klaňajúceho dostane až do 45-stupňového uhla. Posledným a najmenej zdvorilým je takzvané ešaku, čiže mierny úklon v 15-stupňovom uhle. Pri všetkých úklonoch pohyb tela vychádza z oblasti drieku.

Správny výber hĺbky poklony závisí od vzťahu osôb, ktoré sa zdravia. Etiketa hovorí: osobe, ktorá je v spoločenskej hierarchii na vyššej pozícii, sa klaniame hlbšie; osobe, ktorá je na rovnakej alebo nižšej úrovni, stačí pozdrav naznačiť miernym úklonom alebo sa netreba pokloniť vôbec.

Vo všeobecnosti platí, že čím je úklon dlhší a hlbší, tým je zdvorilejší. Pozorovaním neverbálneho správania možno ľahko dedukovať, v akom vzájomnom spoločenskom postavení sa zdraviace osoby nachádzajú. Napríklad ak po chodbe pracoviska prejde starší človek a nevenuje väčšiu pozornosť svojmu okoliu, pričom mladí zamestnanci spozornejú a okamžite sa hlboko uklonia, je zrejmé, že ide o vysoko postaveného nadriadeného. Zamestnanci obchodných domov zase hlbokým úklonom vítajú a odprevádzajú svojich zákazníkov, ktorí sú v hierarchii obchodného vzťahu vždy považovaní za vyššie postavených. Hlboká poklona neodmysliteľne patrí k prejavu vďaky za ich nákup.

Keďže úklon je formálnym pozdravom, pozornosť sa venuje aj rukám. Pri zdvorilom a hlbokom úklone majú muži ruky spustené pozdĺž tela. Ženy ich zvyknú mať spustené pred sebou, pričom prsty na jednej ruke prekrývajú tie na druhej a dlane sú otočené k telu. Zrak sa pri úklone nikdy nedvíha k partnerovi, ale pohľad spod polo privretých viečok smeruje v šikmej línii k zemi. Súvisí to s tým, že uprený pohľad do očí sa v Japonsku považuje za prejav neúctivého správania. (Aj preto dlhšie trvajúci pohľad do očí, na ktorý sme v Európe zvyknutí, môže Japoncov uvádzať do rozpakov.)

Okrem klaňania postojačky sa možno pokloniť aj kľačiac na zemi. Za najextrémnejší prejav pokory a úcty sa považuje úklon, pri ktorom sa kľačiaci človek dotkne čelom dlážky.

Poklona nie je len súčasťou pozdravu pri stretávaní a lúčení. Patrí aj k poďakovaniu, ospravedlneniu, odovzdávaniu či preberaniu daru, ku gratulácii alebo k prosbe. Pri poďakovaní, ospravedlnení alebo prosbe má na hĺbku a dĺžku úklonu vplyv aj to, za čo človek ďakuje, prejavuje ľútosť alebo o čo prosí. Čím je napríklad miera vďačnosti vyššia, tým hlbšia a dlhšia je aj poklona ďakujúceho. A napokon spôsob klaňania ovplyvňuje aj celková formálnosť situácie: čím je situácia formálnejšia, tým väčšia pozornosť sa venuje dokonalému prevedeniu pohybu.

Takéto pravidlá platia vnútri japonskej spoločnosti. Čo má však spraviť pri stretnutí s Japoncom cudzinec? Vhodné je prispôsobiť sa kultúrnemu prostrediu, kde sa stretnutie udeje. Zároveň je dobré byť vždy pripravený na obe možnosti: poklonu aj podanie ruky. V prípade, že v snahe prispôsobiť sa západnej kultúre Japonec podáva cudzincovi ruku, bolo by určite nezdvorilé neprijať ju. A naopak, ak sa nám Japonec len ukloní, môžeme mu úklon opätovať a nepodávame mu pravicu za každú cenu.