Nihongo

O JAPONČINE

Termín nihongo označuje japonský jazyk. Otázka pôvodu japončiny nebola do dnešných dní uspokojivo zodpovedaná, preto sa japončina považuje za izolovaný jazyk bez zjavného prepojenia na iné ázijské jazyky.

V súčasnosti sa japončina používa ako úradný jazyk takmer 127 miliónov obyvateľov japonských ostrovov. Počas druhej svetovej vojny Japonsko okupovalo Kóreu, Taiwan, časť Číny i Filipín a nútilo domorodé obyvateľstvo osvojiť si jazyk cisárskej armády. V dôsledku tohto nátlaku ešte stále žije v týchto oblastiach pomerne početná skupina seniorov, ktorí sa ako deti museli učiť po japonsky. Ako rodný jazyk sa japončina udržala aj v poldruhamiliónovej komunite bývalých japonských emigrantov v Brazílii. Mnohočlenná skupina potomkov Japoncov žije na Havajských ostrovoch, ale aj v Peru, Argentíne a v Austrálii.

Zvukový repertoár japončiny je pomerne malý. Japončina disponuje samohláskami a, i, u, e, o, ale má len jedinú izolovanú spoluhlásku: n. Ostané spoluhlásky sa vyskytujú v tzv. slabičných radoch sa, ta, na, ha, ma, ja, ra, wa, v ktorých sa ostatné spomínané samohlásky striedajú. Pre Japonca je preto veľmi ťažké vysloviť slovo, v ktorom sa vyskytujú za sebou dve alebo viaceré spoluhlásky. Napríklad slovenské slovo prst vysloví Japonec ako purusuto.

Z lingvistického hľadiska je japončina aglutinujúci jazyk. To znamená, že jednotlivé gramatické tvary sa vytvárajú pridávaním viacerých prípon ku koreňu slova. Slovosled vety nie je pevný ako napríklad v angličtine. V zásade sa však uplatňuje konštrukcia: podmet + predmet + prísudok. Vetné vzťahy medzi vetnými členmi sa v japonskej vete určujú pomocou pádových častíc, takzvaných partikúl. Tie fungujú v podstate ako predložky v slovenčine, avšak stoja až za slovom, na ktoré sa viažu. Ak teda do japončiny prekladáme vetu: Zajtra pôjdem s mamou k doktorovi, výsledná japonská veta bude znieť z pohľadu slovenčiny takto: Ja/ zajtra/ mama s /doktor k/ ísť. Japončina navyše nerozlišuje jednotné a množné číslo, disponuje len dvoma časmi: minulým a neminulým, vyhýba sa exaktnému použitiu osobných zámen v úlohe podmetu. Pokiaľ je to čo len trochu možné, podmet vety sa úplne vynecháva.

Táto charakteristika japončIny naznačuje, že japonská výpoveď pôsobí častokrát nejasne, ba až mnohoznačne. To súvisí s faktom, že japončina nie je jazykom, ktorého primárnou funkciou je výmena informácii. Japončina patrí totiž medzi takzvané sociálne jazyky, ktorých hlavnou úlohou je nastolenie a udržiavanie harmónie medzi komunikujúcimi partnermi. V japončine je teda dôležitejší spôsob, akým je informácia podaná, než samotný obsah informácie. Japonci preto počas vzájomnej komunikácie starostlivo volia slová a jazykový štýl. Snažia sa neurážať partnera, zachovávajú mu tvár a nevyjadrujú exaktne negatívny názor. V tomto ohľade je japončina pre cudzinca veľmi zradná. Japonec totiž na vyjadrenie nesúhlasu a odmietania používa formulácie, ktorých doslovný preklad navonok vyznieva pozitívne a sľubne. Japonci však pri ich počutí vedia, že ich žiadosť či návrh boli odmietnuté. Na druhe strane cudzinec, ktorý takúto sociolingvistickú vedomosť nemá, zostáva prekvapený, keď jeho prosba zostáva nevypočutá.

Tento príspevok napísala naša priateľka, podporovateľka a bývalá kolegyňa Janka Šoucová.