Maná

O TOM, ČO SA V JAPONSKU PATRÍ

Maná je japonské slovo anglického pôvodu (manner) znamenajúce spôsoby alebo etiketu. Etiketa, čiže zaužívané pravidlá správania v medziľudských vzťahoch, má v japonskom každodennom živote veľmi dôležitú úlohu. Zatiaľ čo my sa často spoliehame na vlastný úsudok o tom, čo je správne a čo nie, Japoncov v oveľa väčšej miere ovplyvňujú v ich konaní normy. Ich korene možno nájsť v konfucianizme.

Japonská etiketa stanovuje, čo je správne v každej konkrétnej situácii, keďže rôzne situácie vyžadujú rozdielne činy alebo slová. Morálny postoj k istej situácii tak môže byť vždy iný, nie zriedka protichodný. Táto morálna nejednotnosť sa Japoncom často vyčíta, ich správanie je považované za nevypočítateľné a nečestné. Ľudia zo Západu, kde sú etické princípy univerzálne platné, si neuvedomujú, že japonské normy sú špecifické pre každú situáciu, inými slovami situačne podmienené a tak by sa aj mali chápať.

Ideálne by etika a etiketa mali byť v súlade, ale realita často vyžaduje od jednotlivca konanie, ktoré tomuto ideálu odporuje. V japonskej spoločnosti je úklon vyjadrením úcty, preto sa podriadený pri stretnutí s nadriadeným ukloní. To znamená, že svojím vonkajším správaním naplnil spoločenské očakávanie, hoci vo svojom vnútri necíti voči svojmu šéfovi ani štipku rešpektu. Nám sa zdá toto konanie ako pokrytecké dodržiavanie nezmyselných pravidiel, v Japonsku sa týmto spôsobom udržiava spoločenský poriadok a hladké fungovanie medziľudských vzťahov. V spoločnosti, ktorá vníma existenciu jednotlivca ako závislú na ostatných, je takéto správanie nevyhnutnosťou. Akékoľvek antagonistické pocity je nutné potlačiť a navonok sa správať tak, ako sa vyžaduje.

Nezhoda medzi vnútornými pocitmi a vonkajším správaním, ktorým napĺňame očakávania spoločnosti, sú bežné aj v našej kultúre. Rozdiel medzi nami a Japonskom je v tom, že Japonci považujú tento jav za prirodzený a normálny. My máme sklon hodnotiť ho ako morálny poklesok. Preto sa v konkrétnej situácii môžeme riadiť vlastnými pocitmi, hoci sme si vedomí, že okolie od nás očakáva niečo iné. Aby Japonci vedeli, čo sa patrí, na trhu existuje množstvo príručiek spoločenského správania a spoločnosť kladie veľký dôraz na to, aby sa ľudia naučili podriadiť sa normám.

Japonská etiketa definuje, aké správanie prináleží človeku istého spoločenského statusu. Mladí ľudia prejavujú úctu starším, ženy sa správajú s rešpektom voči mužom. Rozlišovanie statusu sa výrazne prejavuje v jazyku. Japončina je reč s pozoruhodne komplexným a dômyselným zdvorilostným jazykom, ktorým možno vyjadriť rôzne stupne formálnosti a zdvorilosti podľa toho, s kým sa rozprávame.

Verbálne vyzdvihovanie druhej osoby a ponižovanie vlastnej osoby sú bežné spôsoby vyjadrenia úcty. Pri prijímaní hostí vo vlastnom príbytku nie je zriedkavosťou počuť slová ako: „Vitajte v našom biednom dome, máme tu všade neporiadok.“ Odovzdávanie daru, niekedy veľmi hodnotnej veci, môžu sprevádzať slová: „Prijmite, prosím, tento bezvýznamný dar.“ O sebe a vlastnej rodine hovoria Japonci veľmi skromne, niekedy dokonca ponižujúco, druhých chvália a skladajú im komplimenty, ktoré často ani vzdialene nesúhlasia s realitou. V japonskej kultúre každý vie, že toto správanie nemusí vychádzať zo srdca, ale je naučené a rituálne. Akokoľvek falošné sa nám javí, je takéto správanie prostriedkom hladkého a predvídateľného fungovania medziľudských vzťahov.

Sociálny status sa veľmi jednoznačne dá vyjadriť aj neverbálnymi prostriedkami. Jedným z nich je oblečenie: do školy a práce patria uniformy, obleky a kostýmy nevýrazných farieb. Podľa oblečenia Japonec vie pomerne presne odhadnúť, s kým má tú česť hovoriť a tomu prispôsobuje svoju reč aj správanie. Zasadací poriadok stanovuje, že osoba s vyšším statusom sedí na čestnom mieste, ktorým je v tradičnej japonskej miestnosti miesto pred výklenkom. Pri stretnutí sa osoba nižšieho statusu ukloní hlbšie a dlhšie ostáva v predklone.

Od hostiteľa sa očakáva, ak to povieme nadľahčene, istá miera telepatie. Hosť nemá veľkú slobodu výberu, lebo je hostiteľovou úlohou, aby dokázal odhadnúť chute a túžby svojich hostí a naplniť ich s najlepším vedomím a svedomím. Japonci sú preto zaskočení množstvom otázok a šírkou výberu v našich domácnostiach. Trápime ich otázkou, či budú kávu alebo čaj, či čaj čierny, ovocný alebo zelený, či si doň dajú cukor alebo med. My sa cítime nepohodlne, keď sa nedočkáme konkrétnej odpovede a náš hosť sa snaží nechať zodpovednosť za výber na nás.

Skúmanie japonskej etikety je cestou k porozumeniu kultúrnym hodnotám a toho, čo japonská kultúra považuje za dôležité. Japonská etiketa úzko súvisí s estetikou, veď mnohé rituálne prejavy v správaní lahodia oku. Ohľaduplnosť voči druhým totiž zahŕňa aj schopnosť potešiť ich a vyvolať v nich príjemné pocity. Je preto skutočným pôžitkom sledovať japonskú ženu odetú v nádhernom kimone, ako v kľaku elegantnými pohybmi otvára a zatvára posuvné dvere – estetický rituál podľa pravidiel etikety.