Kandži

Súčasná podoba japonského písma sa vo všeobecnosti považuje za jeden z najzložitejších systémov svojho druhu vo svete. Pozostáva z kombinácie štyroch výstavbových prvkov: pôvodne čínskych znakov kandži, dvoch japonských slabičných abecied hiragany a katakany a v malej miere latinky. Najprv sa bližšie pozrime na pojem kandži, ktorý označuje znaky pôvodom z Číny.

Úvádza sa, že Japonci začali preberať znakové písmo z Číny približne v 4. storočí n. l. O ich pôvode svedčí i samotný pojem kandži, zložený zo znakov „kan“ (Čína) a „dži“ (znak alebo písmeno). Každý znak je nositeľom konkrétneho významu. Preto sa v japončine kandži používajú na zápis plnovýznamových slov a tiež vlastných mien.

Preberanie znakov z Číny a ich postupná aplikácia na japonský jazyk spôsobili vznik relatívne komplikovaného systému čítania znakov. Znaky sa čítajú dvoma spôsobmi: sino-japonským a japonským.

Sino-japonské čítanie je japonským napodobením pôvodne čínskeho zvuku, ktorý prislúchal k danému znaku v čase, keď ho Japonci prebrali. Vzhľadom na to, že znaky sa do Japonska dostávali v rôznych obdobiach a z rôznych oblastí Číny, ten istý znak môže mať niekoľko rozličných sino-japonských čítaní. Napríklad znak, ktorý nesie význam strom, má sino-japonské čítanie boku a moku.

Japonské čítanie znaku vzniklo ako dôsledok interpretovania čínskych znakov pomocou pôvodných japonských výrazov, ktoré mali rovnaký význam ako daný znak. Dané japonské výrazy sa postupne stali neoddeliteľnou súčasťou týchto znakov, až sa začali považovať za ich štandardné čítania.

Pri štúdiu japonského jazyka sa preto pri mnohých znakoch stretávame s niekoľkými sino-japonskými a niekoľkými japonskými čítaniami. Štandardne má jeden znak 1 – 5 čítaní, v extrémnych prípadoch však môže ísť dokonca o viac ako sto čítaní.

S týmto faktom súvisí bohatá slovná zásoba súčasnej japončiny. Jeden znak môže predstavovať jedno slovo. No slovo alebo slovné spojenie možno utvoriť aj z viacerých znakov. Vďaka spájaniu znakov do nových zložených slov a kombinovaniu ich čítaní je stále možné tvoriť nové a nové pojmy.

Japonskú slovnú zásobu tvoria dve hlavné lexikálne vrstvy: pôvodné japonské pojmy (wago) a sino-japonské výrazy (kango). Práve sino-japonská lexikálna vrstva je najpočetnejšia a je typická najmä pre formálnu a odbornú terminológiu. Spájaním rôznych znakov s príbuzným významom a kombináciou ich sino-japonských čítaní možno totiž tvoriť synonymá, ktorými sa na rozdiel od pôvodných japonských výrazov dajú vyjadriť jemné významové odchýlky.

Znaky predstavujú náročné štúdium nielen pre cudzincov, ale i pre samotných Japoncov. Kým ich celkový počet zaznamenaný v slovníkoch sa pohybuje v desiatkach tisíc, v rámci štandardnej výučby jazyka v japonských školách stačí, ak si ich osvojíte v úvodzovkách len niečo vyše 2 000. Na tento proces má dieťa v Japonsku k dispozícii dlhých 12 rokov od začiatku základnej po koniec strednej školy. V našom vysokoškolskom prostredí ide o približne 5 rokov intenzívneho štúdia. Vyzbrojení takouto mierou gramotnosti môžete bez väčších ťažkostí čítať dennú tlač alebo sa uchádzať o štúdium na vysokej škole.

Zaujímavosťou je fakt, že moderní Japonci sú čoraz menej schopní správne napísať všetky štandardné znaky rukou. Súvisí to najmä s rozmachom informačných technológií. Vďaka intenzívnemu využívaniu počítačov a mobilných telefónov v práci i každodennej komunikácii písanie znakov rukou ustupuje do úzadia. Tento vývoj prináša postupnú zmenu v pohľade na ich štúdium. V poslednom čase sa dokonca v samotnom Japonsku začína zdôrazňovať význam pasívneho poznania znakov a slovnej zásoby, t. j. schopnosti text správne prečítať. A hoci memorovanie správneho zápisu rukou sa pri osvojovaní znakov stále vyžaduje, moderní Japonci sú zmierení s faktom, že táto zručnosť v dospelosti ustúpi pre jej čoraz menej časté používanie v praktickom živote.