Kana

Znaky kandži prenikali do Japonska z Číny približne v 4. – 6. storočí n. l. a stali sa základným výstavbovým prvkom budúceho japonského písma. Kameňom úrazu však bolo, že nie celkom vyhovovali povahe japonského jazyka. Charakter japonského a čínskeho jazyka sa výrazne líši. Čínština je jazyk izolujúci a znaky v nej zachytávajú významové jazykové jednotky – jednoslabičné morfémy a jednoslabičné slová. Čínske znaky sa preto dali v japončine aplikovať pri zápise čínskych výpožičiek a plnovýznamových japonských slov. Lenže japončina je jazyk aglutinujúci, v ktorom slovesá a prídavné mená podliehajú zložitému systému ohýbania a syntaktické vzťahy vo vete sa vyjadrujú časticami stojacimi za podstatným menom. Znaky, ako nositelia konkrétneho významu, už nedokázali poslúžiť na prepis týchto gramatických javov.

Japonci spočiatku pri písaní používali klasickú čínštinu, čo pochopiteľne nie celkom vyhovovalo ich potrebám. Neskôr si pri čítaní čínskych textov pomáhali svojským štýlom, pri ktorom čítali text zapísaný čínskymi znakmi po japonsky. Vyvinuli na to systém značiek a symbolov, ktoré vpisovali vedľa čínskych znakov. Išlo o skupinu grafém, ktoré upravili tak, že zachovali len jednoduché časti pôvodne zložitých čínskych znakov. Z tohto pomocného systému, ktorý pôvodne slúžil na čítanie čínskych budhistických textov, sa približne v 8. storočí postupne vyvinula prvá japonská slabičná abeceda katakana. Grafémy katakany možno na prvý pohľad identifikovať podľa jednoduchých a takmer priamych zvislých, vodorovných a šikmých línií. Túto abecedu i znaky kandži používali pri písaní v minulosti najmä muži.

Takmer paralelne bol vyvinutý iný systém zápisu, ktorý využíval len zvukovú hodnotu znakov a ich význam ignoroval. Týmto spôsobom bola v roku 760 napísaná prvá zbierka básní Manjóšú (alebo Zbierka desaťtisíc listov). Postupným zjednodušením znakov použitých v spomínanej zbierke básní sa v 9. storočí vyvinula slabičná abeceda hiragana. Keďže grafémy hiragany vznikli zjednodušením zrýchleného zápisu pôvodných znakov, na rozdiel od katakany sú charakteristické oblými tvarmi. Hiraganou spočiatku písali najmä ženy, ktorým sa odopieralo vyššie vzdelanie spojené so štúdiom čínskych znakov. Vďaka tomu vzniklo v japonskom období Heian (794 – 1185) veľa literárnych diel od ženských autoriek napísaných práve hiraganou.

Obidve abecedy od svojho vzniku až po súčasnosť postupne prešli ďalšími úpravami a ich súčasná podoba a spôsob použitia sa ustálili až po reforme v roku 1946 a jej novšej úprave v roku 1986. Hoci je ich koncept a počet grafém na vlas totožný, líšia sa spôsobom použitia.

Hiraganou sa v modernom japonskom texte zapisujú napríklad častice určujúce syntaktické vzťahy alebo ohýbané prípony slovies a prídavných mien. Je to abeceda, ktorá sa na japonských základných školách vyučuje ako prvá. V literatúre pre deti, ktoré ešte nepoznajú znaky, sa používa na prepis celých viet. Využitie nachádza aj pri fonetickom prepise čínskych znakov tam, kde sa nepredpokladá ich poznanie. Píšu sa ňou aj pôvodne japonské slová, pre ktoré neexistuje nijaký čínsky znak (prípadne znak existuje, ale nepatrí do štandardnej skupiny bežne používaných znakov).

Katakanou sa zapisujú výpožičky z cudzích jazykov okrem čínskeho, cudzie vlastné mená a lokálne názvy, zvukomalebné slová a tiež výrazy, ktoré chceme v texte zvýrazniť (podobne ako keď sa v latinke používa kurzíva). Vo vedeckých a technických textoch sa katakana používa aj na zápis zoologických, botanických názvov alebo iných špeciálnych vedecko-technických výrazov.

Japonský systém písma v malej miere používa aj latinku, ktorá doň prenikla len v poslednom období. Latinka nachádza svoje uplatnenie predovšetkým pri zápise skratiek názvov organizácií a spoločností v podobe veľkých začiatočných písmen (napríklad: EU, OECD a pod.).

Ako vidieť, súčasný systém japonského písma možno označiť za pomerne zložitý a náročný na osvojenie. Napriek tomu ťažko očakávať, že by od neho Japonsko v blízkej budúcnosti upustilo.