Kaidan

JAPONSKÉ STRAŠIDELNÉ PRÍBEHY

Etnológovia rôznych národností sa zhodujú v názore, že na japonských ostrovoch vznikla jedna z najrozvinutejších rozprávačských tradícií sveta. Súčasťou japonského kultúrneho dedičstva sú rozprávkové príbehy kaidan, v ktorých hlavnú rolu zohrávajú strašidlá a duchovia. Japonci počas svojej dlhej histórie totiž vytvorili nespočetné množstvo strašidiel.

Prvé strašidelné príbehy sa v japonskej literatúre objavili už v ôsmom storočí. V historickom texte z tohto obdobia Šoku nihongi sa spomína, ako boli vykonávané očistné rituály na vypudenie strašidla zo šintoistickej svätyne. V roku 1776 skompiloval Torijama Sekien prvú ilustrovanú encyklopédiu strašidiel Hjakki jagjó, v preklade Nočná procesia démonov. Encyklopédia sa tešila pozornosti všetkých spoločenských vrstiev. Japonci sa prostredníctvom nej dozvedeli aj o strašidlách zo vzdialených provincií svojej krajiny. Každý kraj mal totiž svoje typické strašidelné bytosti. V príbehoch kaidan sa častokrát v úlohe strašidiel vyskytovali zvieratá ako napríklad psík medvedíkovitý, líška, mačka, opica a pavúk. V provinciách ležiacich pri mori sa rozprávali príbehy o vodníkovi kappa, ktorý sa najradšej živil ľudskými a zvieracími pečeňami alebo o morskom plešatcovi umibózu. V severných oblastiach boli zas obľúbené rozprávky o snežnej žene juki-onna, ktorá svoje obete zmrazí ľadových dychom a zožerie. Zaujímavosťou je, že v úlohe humanoidných strašidiel, čiže takých, ktoré svojim vzhľadom pripomínali ľudí, sa takmer výlučne vyskytovali ženy a deti. Muži bývali naopak obeťou ich strašenia. Napríklad strašidlo džorógumo, čiže pavúčia prostitútka, lákala nič netušiacich mužov do svojich zradných osídiel. Strašidlo futakuči onna, čiže žena s dvoma ústami, predstavovala pažravé strašidlo, ktoré je neustále hladné a má okrem bežných úst ešte jedny ústa na temene hlavy. Rokuro-kubi zase reprezentuje strašidlo v podobe ženy s veľmi dlhým krkom, ktorý dokáže ľubovoľne naťahovať a skracovať. Počas dňa vyzerala rokuro-kubi ako ktorákoľvek iná žena. V noci sa však jej hlava vznášajúca sa na dlhom krku vybrala na cesty. Strašila spiacich ľudí, prípadne vylizovala olej z lampášov andon. Strašidlá s detskou podobou väčšinou vyvádzali ľuďom len neplechu. Napríklad to, ktoré sa volá zašiki waraši, sa pohybovalo priamo v ľudských obydliach. Ukrývalo veci v dome a štípalo všetkých naokolo. Považovalo sa však za dobré znamenie a šťastie, keď sa usídlilo v príbytku rodiny.

Častým námetom príbehov kaidan boli strašidelné premeny mačky zvanej bakeneko. Jeden z nich hovorí o mužovi menom Takasu Genbei, ktorý choval dlhý čas vo svojom dome mačku. Jedného dňa však zmizla. Akoby náhodou to bolo v čase, keď sa jeho matka začala správať nezvyčajne. Prestala byť spoločenská, väčšinu času trávila vo svojej izbe a jedla výlučne osamote. Ostatným členom domácnosti sa to nepozdávalo, tak matku potajomky špehovali. Takto odhalili, že to, čo v skutočnosti považovali za matku, bola mačka bakeneko prezlečená do jej kimona. Keď ju usmrtili, našli pod podlahou zahrabané kosti, ktoré kedysi patrili Genbeiovej matke.

Aj japonská líška kicune bola majstrom premeny a ilúzií. V japonských rozprávkach preto existuje veľa druhov líščích strašidiel. Keď sa líška chcela premeniť na človeka, použila na to staré kosti z koňa alebo kravy. Líška si vraj kosť položila na hlavu alebo ju vzala do papule, trikrát sa zatočila a premenila sa do želanej podoby. Často sa spomínajú príbehy, v ktorých sa líška premenila na krásnu gejšu alebo kurtizánu. V tejto podobe dokázala opantať zmysly nejedného muža, ktorého potom využívala pre svoj vlastný prospech. V rozprávke Ľavé oko miesto pravého sa líška premenená na starčeka votrie do domu starenky. Tá si všimne, že starčekovi, ktorý má iba pravé oko, toto chýba, a namiesto toho má oko ľavé. Hneď si pomyslela, že to bude líška. Nahlas preto povie starčekovi: „Vždy, keď prídeš domov opitý, chceš vojsť do vreca s ryžou!“ Líška v domnení, že tak sa starček naozaj správa, vlezie do vreca. Starenka vzápätí vrece zaviaže a zavesí nad oheň, kde líšku vydymí. Keď sa domov vráti skutočný starček, líška skončí v polievke.

Zaujímavé je i strašidlo nopperabó, ktoré síce nevyniká magickými schopnosťami, ale jeho najväčšou zbraňou je moment prekvapenia. Zjavuje sa v noci v meste okoloidúcim pocestným. Zachoval sa príbeh o obchodníkovi, ktorý sa neskoro v noci vracal domov, keď začul plač dievčiny. Zastavil sa, aby zistil, či jej môže nejako pomôcť. Oslovil ju, dievčina sa k nemu obrátila a on s hrôzou zbadal, že na jej tvári neboli ani oči, ani ústa, ani nos. Prestrašený sa dal na útek, až došiel k pouličnému stánku, v ktorom predávali pohánkové rezance soba. Dúfal, že si vydýchne, že už je v bezpečí. Predavač rezancov, otočený k nemu chrbtom, sa zaujímal, čo sa mu stalo. Keď mu vystrašený obchodník vyrozprával svoj príbeh, predavač sa k nemu náhle otočil a spýtal: „Pane, a nevyzerala tá žena náhodou takto?“ A vtedy obchodník zbadal, že aj predavač rezancov je nopperabó s tvárou hladkou ako vajce. Vtom svetlo v stánku zhaslo a ten celý zmizol.

Tento príspevok napísala naša priateľka, podporovateľka a bývalá kolegyňa Janka Šoucová.