Japonsko je pre život veľmi pohodlné

Rozhovor s Milošom Debnárom o živote v Japonsku

Miloš Debnár reprezentuje Slovensko v japonskom akademickom svete už viac než 10 rokov. Momentálne žije na ostrove Honšú v meste Ótsu.

Miloš patril do skupiny študentov, ktorí v roku 1999 nastúpili na štúdium Japonského jazyka a medzikultúrnej komunikácie na Katedre jazykov a kultúr Východnej Ázie UK (dnes Katedra východoázijských kultúr). Bol to v tom čase nový študijný program, ktorý sa po prvýkrát otvoril v roku 1993. Hoci Miloš v tom čase trénoval aikidó, k štúdiu japončiny ho priviedla skôr náhoda. Po 3 mesiacoch štúdia na „Mat-fyze“ zistil, že v ňom nemá chuť pokračovať. Chcel sa zamerať na cudzie jazyky a práve sa otvárajúce štúdium japončiny sa zdalo byť zaujímavou voľbou. Z dnešného pohľadu hodnotí svoj výber školy pozitívne, keďže štúdium bolo zamerané na kvalitnú výučbu jazyka. Predmety ako literatúra, náboženstvo alebo história mali v tom čase slabšie zastúpenie. Aj podľa hodnotenia Milošovho terajšieho kolegu z Univerzity Rjúkoku, profesora Wakitu, prichádzali v rámci ročného výmenného pobytu na jeho univerzitu jazykovo výborne pripravení študenti z Bratislavy. Práve ročný pobyt na univerzite v Kjóte bol pre Milošovo profesionálne nasmerovanie rozhodujúci. Hovorí, že mu vtedy prialo šťastie:

„V roku 2004 som získal tzv. MEXT štipendium (MEXT je skratka pre japonské Ministerstvo vzdelávania, kultúry, športu, vedy a techniky) na ročný študijný pobyt na japonskej univerzite. Vybral som si Kjótsku univerzitu. Mal som šťastie, lebo Kjótska univerzita mala v tom čase zmluvu o prijímaní študentov iba s pár zahraničnými univerzitami ako napríklad s Oxfordom a mala záujem o elitných študentov z Číny a Kórey. V roku 2004 možno experimentovali alebo zavádzali nejaký nový systém, lebo tam vtedy študovalo 18 študentov zo 16 krajín. To dovtedy vôbec nebolo bežné. Boli sme teda mix ľudí s rôznymi jazykovými schopnosťami a z rôznych krajín sveta.“

Počas ročného štúdia sa Miloš zaoberal témou migrácie a rozhodol sa, že skúsi pokračovať v postgraduálnom štúdiu v Japonsku. Našiel profesora, u ktorého sa mohol téme migrácie hlbšie venovať a v apríli 2007, opäť po získaní MEXT štipendia a po roku príprav začal dvojročné magisterské štúdium. Následne pokračoval v štvorročnom doktorandskom štúdiu, zaoberal sa témou migrácie Čechov a Slovákov a neskôr Európanov do Japonska a v oblasti sociológie už ostal i po skončení štúdia.

Po ukončení doktorandského štúdia si získal pracovnú pozíciu na Univerzite Dóšiša a neskôr Rjúkoku. Aký je akademický svet v Japonsku?
„Istý čas som síce pôsobil v biznis sfére a počas školy som sprevádzal pár zájazdov do Japonska, ale väčšinu času v Japonsku pracujem v akademickom prostredí. Akademický svet je voľnejší, pokiaľ ide o štýl práce a spôsob komunikácie, podiel „exotov“ je možno vyšší než vo firemnom prostredí, lebo tlak na to „byť normálny“ nie je až taký veľký. V Japonsku je celkom rigidné vnímané noriem správania, čo to znamená byť „normálny“ Japonec. V akademickom svete tie normy nie sú až také prísne.
Status učiteľa je v Japonsku dobrý, je to rešpektovaná pozícia. V 90. rokoch bolo v Japonsku veľa PhD. študentov, čím sa zvýšila konkurencia medzi kandidátmi na pozíciu vysokoškolského učiteľa. Celkový počet študentov sa teraz znižuje, mnohé univerzity bojujú s ich nedostatkom, takže učiteľských miest je menej a je o ne veľký záujem.“

Akí sú študenti na vašej univerzite? Ako sa s nimi pracuje?
„Väčšina sú japonskí študenti, zahraničných je menej. Už úplne neplatí známe tvrdenie, že v Japonsku je ťažké sa na univerzitu dostať, ale udržať sa na nej a doštudovať je už potom jednoduché. Dnes sa na univerzitu dostane každý, kto má peniaze alebo kto sa chce dostať. Samozrejme, je oveľa náročnejšie dostať sa na prestížne univerzity ako Tódai. Nároky na študentov nie sú príliš veľké, záleží to však aj na škole, učiteľoch alebo študijnom odbore.“

V rámci výskumu sa Miloš zaoberá skúmaním migrácie do Japonska, najprv Čechov a Slovákov, teraz aj Európanov, resp. migrantov zo západných krajín. Motivácia migrantov z Čiech a Slovenska sa podľa výsledkov skúmania dosť zmenila. V 90. rokoch prichádzali do Japonska desiatky dievčat zo Slovenska (menej z Čiech) za prácou hostesiek (tzv. entertainers). To neskôr ustalo, niektoré dievčatá ostali v Japonsku, iné sa vrátili domov. Okrem toho tvoria istú časť migrantov tzv. marriage migrants, teda tí, ktorí si našli japonského partnera alebo partnerku a ostali tu žiť. Dlhodobo ostávajú v Japonsku žiť aj niektorí študenti, výskumníci a vedeckí pracovníci.

„V poslednej dobe sa veľmi rozšírili tzv. working holidays (pracovné prázdniny). Ide o časovo obmedzený pobyt, počas ktorého sa dá získať pracovné povolenie. V rámci bilaterálnych zmlúv môžu cudzinci prísť do Japonska pracovať, treba však splniť isté kritériá a stanovené kvóty pre krajiny. Japonci tento program nazývajú prázdniny, čiže pozývajú ľudí na návštevu Japonska s možnosťou si na pobyt zarobiť. V skutočnosti to mnohí využívajú najmä ako pracovnú príležitosť.“

Ak by sa mladý človek po týchto ročných pracovných prázdninách rozhodol zostať žiť v Japonsku dlhodobo, je nutné, aby získal pracovné povolenie. Pracovné povolenie je vždy viazané na zamestnávateľa a konkrétne pracovné miesto, je dosť komplikované ho získať. Budúci zamestnávateľ musí byť ochotný prejsť celým byrokratickým procesom.

Má to Európan alebo Američan jednoduchšie, ak chce pracovať alebo žiť v Japonsku?
„V určitom smere áno. Berie sa ako samozrejmosť, že každý „biely“ cudzinec rozpráva po anglicky. Čiže študenti ho vnímajú ako native speakera bez ohľadu na to, odkiaľ pochádza. Iná farba pokožky už môže vzbudiť nedôveru v znalosť jazyka, hoci dotyčná osoba môže byť rodený Američan. Dalo by sa povedať, že beloch má v Japonsku do istej miery privilegovaný prístup k možnostiam alebo lepší výber, ktoré v rovnakej miere nie sú prístupné ľuďom s inou farbou pokožky. Medzi študentmi si možno všimnúť, že spolužiakov – belochov vnímajú ako symbol globalizácie a snažia sa s nimi skamarátiť skôr, než napríklad so študentmi z Číny.“

O Japonsku a tiež v Japonsku samotnom existovalo veľa stereotypov a mýtov. Japonsko bolo desaťročia vnímané ako homogénna krajina, s veľmi malým podielom cudzincov a nízkou mierou migrácie. Na príklade použitia slova „imin“ (migrant 移民) Miloš vysvetľuje, že prístup Japonska k migrantom sa mení.

„V poslednej dobe sa začalo bežnejšie používať slovo imin, ktoré malo historicky podmienené konotácie. V období Meidži začiatkom 20. storočia ním boli označení Japonci emigrujúci najmä do Južnej Ameriky alebo na Havaj, čo sa vnímalo v spoločnosti negatívne. Zaujímavé však je, že ak sa spýtam japonských študentov, či som ja ako cudzinec žijúci v Japonsku pre nich imin, odpovedia, že nie, ja som gaikokudžin (外国人cudzinec). Istý význam tu má status vysokoškolského učiteľa a s tým spojená úcta, ale dôležitá je pre nich určite farba pokožky. Imin sú teda skôr cudzinci vykonávajúci menej kvalifikovanú prácu pochádzajúci z ázijských krajín.“

Problémy s nedostatkom pracovnej sily prinútili Japonsko prehodnotiť svoju migračnú politiku, populácia v krajine totiž rýchlo starne, čo má zásadný vplyv na budúcnosť krajiny. Od apríla 2019 sa napríklad zjednodušil spôsob prijímania pracovníkov na pozície s nižšou potrebnou kvalifikáciou a vytvárajú sa ďalšie schémy, vďaka ktorým prichádzajú cudzinci za prácou. Spomínaná relatívna etnická homogenita japonskej spoločnosti sa teda pomaly mení. V Japonsku momentálne žijú asi 3 milióny cudzincov, približne každý rok sa asi 10 000 ľudí naturalizuje.

Ako náročné je integrovať sa v japonskej spoločnosti? Máš osobnú skúsenosť a zároveň je to tvoja výskumná téma.
„Určite je veľkou výhodou znalosť japončiny a pôvod z tej „správnej“ krajiny, aby som bol akceptovaný. V užšom okruhu známych, príbuzných a kolegov tie bariéry nie je veľmi cítiť. V interakcii so širšou spoločnosťou bariéry ostávajú a pomaly sa odstraňujú. Súvisí s tým aj fakt, že v predchádzajúcich rokoch prudko narástol počet zahraničných turistov. V roku 2010 ich v Japonsku bolo cca 8 miliónov ročne, v roku 2011 po havárii vo Fukušime došlo k miernemu krátkodobému poklesu. Od roku 2012 počet turistov každoročne stúpal až na 30 miliónov v roku 2019 vďaka rôznym kampaniam na podporu turizmu, nízko-nákladovým letom a zjednodušeniu vydávania turistických víz. Japonsko sa stalo hitom, čo sa paradoxne otočilo proti tým, ktorí v Japonsku žijú dlhodobo. Keďže sú cudzinci, hoci plynule rozprávajúci po japonsky, opäť začali byť vnímaní ako turisti.“

Hovorí sa, že cudzinec rozprávajúci po japonsky vzbudzuje v Japoncoch nedôveru. Prejavuje sa to napríklad aj tým, že vytrvalo hovoria po anglicky, aj keď cudzinec nemá s komunikáciou v japončine žiaden problém a plynule ju ovláda.
„Stále sa to stáva, mne síce menej, ale je to pomerne bežné. Určite na to má vplyv nízky počet cudzincov a kontaktov s nimi, najmä vo vidieckych oblastiach. Turistov je síce viac ako v minulosti, ale ľudia si na nich zvykajú pomaly, neočakávajú od nich, že budú ovládať jazyk, lebo už schopnosť najesť sa paličkami považujú za „hlbokú“ znalosť kultúry. Čiže turizmus má dve stránky – turistov je viac nielen v mestách, ale aj na vidieku, ale cudzinec je stále iba turista, ktorý je tu dočasne.“

Miloš Debnár má s manželkou Rinou dvoch synov, rodina žije v meste Ótsu pri jazere Biwa neďaleko historického mesta Kjóto, kde Miloš pracuje. Syn Roman má desať rokov a je už školák. Leo má 4 roky.

Ako je to u vás v rodine s bilingvizmom? Ovládajú deti oba jazyky – japončinu aj slovenčinu?
„Deti nie sú bilingválne, lebo doma sa rozprávame väčšinou po japonsky. Sme v pravidelnom kontakte s rodinou na Slovensku, čiže deti niečo rozumejú. Ich slovenčina sa zlepší vždy, keď sem príde na návštevu moja mama. Roman viac rozpráva, dokonca sa snažil aj o tlmočenie. Ale slovenčinu neovládajú, keďže ja s nimi po slovensky nekomunikujem. Mama mi to samozrejme už 10 rokov vyčíta, ale rozhodol som sa tak na základe skúseností z iných rodín, ktoré som mal možnosť pozorovať. Chlapci trávia väčšinu času s mamou, čiže je normálne, že si osvoja jej materinskú reč, ktorú zároveň používajú v škole aj s kamarátmi. Ak by som ich mal popri tom učiť po slovensky, musel by som tomu venovať veľmi veľa času a úsilia. Navyše, dostali by sa iba na istú úroveň zvládnutia jazyka, ovládali by tzv. kuchynskú slovenčinu. Ak by napríklad začali chodiť do školy na Slovensku, bola by komunikácia v slovenčine veľmi zložitá, veľa vecí by nevedeli vyjadriť. Uvedomil som si limity slovenčiny, ktorú by som ich bol schopný naučiť, a to pri veľmi veľkom úsilí a množstve večerov, keďže počas dňa som v práci.“

Spomenuli sme už niekoľko stereotypných predstáv o fungovaní japonskej spoločnosti. Ďalšou je obraz malého japonského školáka, ktorý po vyučovaní trávi ešte množstvo času na doučovaní, krúžkoch a iných poobedných aktivitách. Neskoro v noci si po návrate domov ešte robí prípravu do školy na ďalší deň a spať chodí okolo polnoci. Určite podobné prípady existujú, realita v Milošovej rodine je, našťastie, odlišná. Roman chodí na prvý stupeň základnej školy. V škole strávi viac času než slovenské deti, keďže začína pred deviatou a domov príde okolo štvrtej (v Japonsku neexistuje tzv. družina, deti majú aj popoludní vyučovanie). Aj úloh má viac, inak sa však jeho život v ničom neodlišuje od školákov na Slovensku. Zaujímavosťou japonskej školy je stravovanie, ktoré neprebieha v školskej jedálni, ale priamo v triedach. Škola poskytuje stravu, deti však všetok servis okolo výdaja stravy a následného upratania zabezpečia samy.

Kultúrna odlišnosť sa nepochybne prejavuje aj vo vzťahu manželov. Svoju manželku Rinu si spoznal na Slovensku, kde pôsobila ako balerína v Slovenskom národnom divadle.Spomínaš si na situáciu, kedy ste s manželkou reagovali inak práve preto, že pochádzate z iných kultúr?
„Veľkou výhodou nášho vzťahu je to, že manželka žila 3 roky na Slovensku, 4 roky v Moskve a rok vo Viedni, čiže bola zvyknutá na kultúrne rozdiely. Nie je treba veľa vysvetľovať, ak sa veci dejú iným spôsobom, než na aký sme boli zvyknutí. Manželka dokázala tiež komunikovať s mojou rodinou v slovenčine. Ale keď si pustím Pelíšky alebo iné české a slovenské komédie, nerozumie vždy, prečo sa smejem. Na druhej strane, páčia sa jej Svěrákove filmy.“

Čo ti zo Slovenska chýba a rád by si to do Japonska preniesol?
„Jedna z vecí, ktoré by som tu mal rád, je voľný priestor. Na Slovensku vyjdeš von z mesta a scenéria sa úplne zmení. Tu v našom okolí ten voľný priestor nie je, všetko je husto zastavané, mestá sa zlievajú jedno do druhého. Chýbajú mi tiež slovenské hory, japonská príroda je krásna, ale iná. Bývame síce pri jazere Biwa, čo je v istom zmysel kompenzácia tohto nedostatku, ale nie je to celkom ono.
Iné sú tiež medziľudské vzťahy a spôsoby socializácie, chýba tu blízkosť, ktorú máme vo vzťahoch s priateľmi a rodinou na Slovensku. Iste je to dané aj prostredím, v ktorom sa pohybujem. Mám dobré vzťahy s kolegami, ale nechodíme spolu na pivo, ani netrávime spolu čas. Stretávame sa s pár rodinami, ktoré tiež majú deti, v rámci nášho bytového domu je dokonca spoločenská miestnosť na podobné stretnutia. Na Slovensku je stretnutí a návštev viac a sú častejšie. A čo mi ešte chýba, je zdieľanie vecí, na ktorých sme vyrastali. Také tie drobnosti, keď niekto povie jednu vetu z filmu a všetci pochopia a smejú sa.“

A teraz naopak, čo by si so sebou rád preniesol z Japonska na Slovensko, ak by si sa mal vrátiť?
„Je tu veľmi veľa vecí, ktoré sú jednoducho „benri“ (pohodlné, praktické) a robia život jednoduchší. Sú to každodenné drobnosti, bez ktorých sa žiť dá, ale veľmi nám pomáhajú. Nedávno sme sa presťahovali do nového bytu a tu je naozaj vidieť, že okrem vysokej kvality sú veci do detailov premyslené. Napríklad úložný priestor, posuvné dvere a podobné „vychytávky.“ Toalety sú dotiahnuté do dokonalosti, vyhrievané, samozatváracie, so zabudovaným bidetom. Dokonca existujú „prenosné“ bidety, ktoré možno nosiť v kabelke. Takýchto vecí je tu veľmi veľa. Určite by som však nechcel na Slovensko importovať množstvo plastu, ktorý sa v Japonsku používa ako obalový materiál. Tu je všetko dôkladne zabalené do plastu a potom ešte do vrstvy papiera a veľmi sa plytvá. Našťastie, v obchodoch konečne spoplatnili plastové tašky, táto zmena ma teší.“

Už rok svet ovláda pandémia vírusu korona. Mnohé ázijské krajiny vrátane Japonska si s touto situáciou poradili úspešne, spomalili šírenie vírusu a fungujú v takmer normálnom režime. Vysvetlením je, okrem iného, disciplinovanosť obyvateľov, zvyk nosiť rúško počas chrípkového obdobia alebo kvôli smogu, bežné udržiavanie vzájomnej vzdialenosti a tiež kolektivistická povaha krajiny, ktorá kladie dobro spoločnosti pred potreby jednotlivca. Výnimočný stav neumožňuje japonskej vláde obmedziť vychádzanie alebo nariadiť skrátenie prevádzkovej doby podnikov. Obchody a reštaurácie teda neboli úplne zatvorené, fungovali v sprísnenom režime. Vláda však motivuje prevádzky tým, že ak budú dodržiavať obmedzenia, získajú podporu alebo kompenzáciu strát. Miloš potvrdzuje, že v Japonsku sa jednoducho pravidlá dodržiavajú a nosenie rúšok alebo vyhýbanie sa tzv. sanmicu (uzavreté priestory, preplnené miesta, blízky kontakt) často veľmi dobre funguje. Vo chvíli, keď človek nastupuje ráno do vlaku, však musí na pravidlo o dodržiavaní vzdialenosti zabudnúť a natlačiť sa k desiatkam ľudí natlačených vo vagóne.

Prečo Japonsko vo väčšej miere nezaviedlo prácu z domu, aby ľudia neboli nútení prepravovať sa verejnou dopravou a vystavovať sa riziku nákazy?
„Chýba tu väčšia flexibilita vo forme práce. Minulý rok počas tvrdého lockdownu nás dôrazne žiadali, aby sme v maximálnej miere pracovali z domu. Počas tohto druhého obdobia výnimočného stavu už oveľa menej firiem umožňuje zamestnancom prácu z domu. Určite je viacero dôvodov, prečo sú firmy menej flexibilné. Hovorilo sa o firme vyžadujúcej od svojich zamestnancov zapnutú kameru, ktorá ich mala neustále snímať pri práci doma. Musím zdôrazniť, že to je výnimočný prípad, ale aj to sa deje. Dosiahnuť prostredníctvom home office tvrdú disciplínu ako na pracovisku, nie je možné. Vo firme sedí šéf v jednej kancelárii spolu s ostatnými zamestnancami a má prehľad o tom, kto čo robí. Pri home office ho nemá, ťažko sa na to zvyká a dôvera medzi šéfom a zamestnancami je tak do istej miery narušená. Potom je tu tzv. hanko, to je osobná pečiatka s menom osoby, ktorá ňou označuje dokumenty vyžadujúce podpis. Japonsko je vnímané ako technologicky veľmi vyspelá krajina a podpisovanie dokumentov by teda v digitalizovanej dobe nemusel byť problém. V určitých sférach to však neplatí a osobná prítomnosť na pracovisku je nutná. Japonsko je v digitalizácii dosť pozadu, len nedávno bola zriadená štátna inštitúcia, ktorá má na starosti digitalizačnú reformu. Výnimočná situácia teda odhalila tieto nedostatky.“

Nízka miera flexibility a nedostatky v oblasti digitalizácie sa prejavili aj v oblasti školstva. Japonsko bolo jednou z prvých krajín, ktoré na jar zatvorili školy. Nemali však vôbec žiadnu online výučbu, deti ostali doma od polovice marca približne do konca mája. Štátne školy online vyučovanie neposkytovali a odôvodňovali to tým, že je veľa rodín, ktoré si nemôžu dovoliť tablet alebo počítač pre deti. Vznikli by tak rozdiely medzi deťmi. Miloš je však presvedčený, že tu sa opäť prejavuje nízka miera flexibility, školy nedokázali dostatočne rýchlo zareagovať na situáciu. Školy v Japonsku sa po tomto krátkom období znova otvorili a výučba pokračuje prezenčne.

Japonsko je v centre svetovej pozornosti aj vďaka blížiacim sa Letným olympijským hrám v Tokiu, ktoré sa pôvodne mali uskutočniť minulý rok. Koncom marca bolo prijaté rozhodnutie, že zahraniční návštevníci sa kvôli pandémii nebudú môcť zúčastniť hier a LOH tak budú mať iba domácich divákov.

Aký je momentálne postoj japonskej verejnosti k tejto udalosti?
„Japonsko stále vníma pandémiu ako niečo, čo silne zasiahlo najmä iné krajiny a zvláda ju podstatne lepšie. Vo verejnosti prevláda obava, že sa vírus zavlečie do krajiny zo zahraničia a situácia sa výrazne zhorší. Verejnosť teda nie je veľmi naklonená olympiáde, keďže takáto udalosť dá do pohybu obrovské množstvo ľudí. Samozrejme, môže byť bez návštevníkov zo zahraničia, napriek tomu organizácia podujatia podobných rozmerov vyžaduje veľmi veľa ľudí. Nakoniec, aj druhá vlna v Japonsku nastala po kampani, ktorú vláda spustila na podporu domáceho turizmu. Vláda napríklad preplatila domácim turistom časť nákladov na pobyt v hoteli alebo poskytla iné benefity, aby sa oživil v krajine cestovný ruch. To, bohužiaľ, spôsobilo rýchlejšie šírenie vírusu v krajine.“

Ako sme už spomenuli, Japonsko v posledných rokoch zažívalo veľký nárast počtu zahraničných turistov. V porovnaní s ostatnými ázijskými krajinami je dosť odlišné, má inú históriu, architektúru, jedinečnú prírodu. To sa prepája s modernými veľkomestami a ich rušným životom. Miloš Debnár v minulosti istý čas sprevádzal skupiny turistov po Japonsku. Hovorí, že ten, kto tu nikdy nebol, je najčastejšie fascinovaný neuveriteľnou mierou organizácie života, veci jednoducho fungujú. Turisti bývajú nadšení z toho, ako presne premávajú vlaky a aké služby sa v nich poskytujú. Istú skupinu turistov potešilo, keď po týždni chodenia po Japonsku našli na zemi cigaretový ohorok. Je tu veľmi čisto a aj vo veľkých mestách sa dokáže udržať poriadok. Služby v obchodoch sú neuveriteľne kvalitné. A potom je to miera bezpečnosti, Japonsko je krajinou, kde turisti majú pocit bezpečia a cítia sa tu dobre.

Vieš si predstaviť, že prídeš aj s rodinou žiť dlhodobo alebo trvale na Slovensko?
„Nie je to vylúčené, rozprávame sa o tom doma, ale s dvoma malými deťmi je sťahovanie momentálne logisticky náročné. Život v japonskom meste je veľmi pohodlný, máme tu možnosti, ktoré by sme na Slovensku nemali. Viacerí ľudia, s ktorými som sa rozprával, povedali, že dôchodok by určite chceli stráviť na Slovensku, resp. ak sú to cudzinci z Európy, tak v Európe. Zdá sa im, že život tam je uvoľnenejší. Tak uvidíme, možno neskôr budeme návrat zvažovať.“

Všetky fotografie v článku pochádzajú zo súkromného archívu Miloša Debnára a boli použité s jeho láskavým dovolením.