Japonské záhrady

KRÁSA UKRYTÁ V KAMENI, STROME A VODE

Japonské záhradné umenie je vyjadrením podstaty veľkolepého vesmírneho diania na vymedzenom priestore.Jeho vzniku a rozvoju priali prírodné a klimatické podmienky, ako aj politické a spoločenské. Čerpalo z mytológie, náboženstva, filozofie a umenia. Japonská príroda nebola k človeku vždy priateľská a Japonci museli vždy bojovať s rôznymi prírodnými živlami. To v nich vyvolalo strach, ale tiež obdiv a úctu, ktoré vyjadrili prostredníctvom záhradného umenia. Príroda bola tiež nekonečným zdrojom inšpirácie a materiálu. Japonská klíma typická štyrmi ročnými obdobiami prispela k rozvoju jednej z najpríťažlivejších čŕt japonských záhrad – ich premenlivosti. Hoci japonské dejiny boli turbulentné, striedali sa obdobia mieru a vojen a moc prechádzala z rúk cisára do rúk vojenskej šľachty, aj cisár aj šógun záhradné umenie podporovali a obdivovali, a tak prispeli k jeho slobodnému rozvoju. Obdiv a úcta k prírode boli základným východiskom domáceho náboženstva šintó. Ľudia veriaci v božstvá kami sídliace v prírode, pociťovali potrebu mať kúsok prírody v blízkosti príbytkov, aby boli pod ochranou božstiev. Za vznik niekoľkých záhradných žánrov vďačíme aj buddhistickej filozofii a legendám o Večnej zemi. Vďaka súhre týchto priaznivých okolností bolo záhradné umenie v Japonsku dovedené do dokonalosti.

Japonská záhrada v sebe spája funkčnosť, prirodzenú krásu inšpirovanú prírodnou scenériou japonských ostrovov a symbolickú krásu. Prirodzený vzhľad je dosiahnutý efektným usporiadaním jednotlivých prvkov, ktoré však nikdy nesmú vyzerať dokonale. Zásah ľudskej ruky musí byť neviditeľný, pretože, na rozdiel od dokonale symetrických francúzskych záhrad, japonská záhrada nevyjadruje schopnosť človeka vládnuť prírode a jej cieľom nie je prvoplánový efekt. Nenásilná plynulosť záhrad ich približuje prírodnej rovnováhe

Základné zložky záhradnej kompozície sú skala, strom a voda. Sila kameňa, dynamika vody a majestátnosť stromu sú oddávna neoddeliteľnou súčasťou záhrad a nikdy neboli nahradené inými prvkami bez ohľadu na typ záhrady. Kým listnaté stromy vystihovali myšlienku premenlivosti a dočasnosti a ponúkali bohatú vizuálnu rozmanitosť, ihličnany, predovšetkým borovica, boli symbolom dlhovekosti, blaženosti a šťastia a ich stavba vyvolávala dojem priestrannosti. Obľúbenou zložkou záhrad sa stali tiež javor sfarbením lístia, bambus kontrastný vertikálnou líniou a mach znázorňujúci skromnosť. Kvety v japonských záhradách slúžili ako kontrastný prvok, nikdy neboli dominantné. Prispôsobivosť, pohyb a zároveň pokoj, efekt zrkadlenia, zvuk a rytmus sú vlastnosťami vody v záhradách hojne využívanými. Voda vnáša do záhrady osvieženie a pocit čistoty. Kameň pripomínal minulosť a bol symbolom dlhovekosti až večnosti, bol najtrvanlivejšou časťou záhrady. Najcennejšie boli preto kamene s patinou.

Harmonické usporiadanie všetkých prvkov v záhrade bolo dosiahnuté využitím vlastností tzv. estetického trojuholníka. Má stabilný základ, obsahuje v sebe pohyb a symbolicky spája tri elementy: nebo, zem a človeka do jedného celku.

Existujú tri základné metódy kompozície scenérie: redukcia, symbolika a výpožička. Redukcia využíva miniaturizáciu, pomocou ktorej na malom priestore znázorní obľúbené prírodné scenérie, historické miesta, idealizované horské dedinky. Symbolicky možno znázorniť buddhistický raj, kde piesok zastupuje oceán, kamene sa používajú namiesto ostrovov alebo obľúbených motívov korytnačky a žeriava. Umiestnenie záhrady tak, aby okolité kopce tvorili akoby jej súčasť pracuje s metódou vypožičaného výhľadu, keďže kopce sa nachádzajú ďaleko za múrmi záhrady.

V súlade s historickým vývojom dnes rozlišujeme 4 základné typy japonských záhrad. Najstarším typom je záhrada slúžiaca na zábavu – s centrálne umiestneným jazierkom na člnkovanie, ktorá bola súčasťou šľachtických domov na okraji mesta. Šľachtici sa v týchto záhradách okrem zábavy venovali umeniu a viedli filozofické debaty. Záhrady určené na prechádzky boli typické cestičkou vinúcou sa z jedného bodu záhrady do ďalšieho a nachádzali sa okolo chrámov a bohatých obydlí. Dômyselný chodník ponúkol návštevníkovi vždy nový úchvatný pohľad. Iným typom je záhrada na rozjímanie. Pozoruje sa z jedného miesta a kompozíciou pripomína obraz, ktorý návštevník pozorne a dlho študuje. Umiestňovala sa tak, aby ju samuraji mohli pozorovať priamo z izby svojich domov. Posledným typom je tzv. záhrada mnohých radostí, ktorá poteší oko pozorovateľa premenlivosťou svojej scenérie – sú v nej pohoria, doliny i rieky.

Japonské záhradné umenie je oslavou prírody podľa estetických princípov vychádzajúcich z tradičnej japonskej predstavy o kráse. Je výzvou pre myseľ pozorovateľa, zdrojom nekonečných zmyslových zážitkov a neopakovateľných obrazov.