Ikebana

IKEBANA

Umenie aranžovania kvetov, po japonsky ikebana, pôvodne súviselo s budhistickým obetovaním kvetov. Postupne sa z tohto rituálu vyvinulo umenie, v rámci ktorého od 15. storočia vzniklo veľa štýlov a škôl. Od bežného aranžovania kvetov ho odlišuje pozornosť venovaná výberu kvetov, nádoby, umiestnenia kvetov, ich vzájomnej polohe a vzťahu priestoru a ikebany v ňom. Ikebanu možno označiť nielen za umenie, ale tiež za duchovné cvičenie.

Budhistický rituál obetovania kvetov sa do Japonska dostal z Číny v 6. storočí. Pred sochu alebo podobizeň Budhu sa kládli vonné tyčinky, sviečka a váza s kvetmi. Kvety boli jednoducho aranžované prirodzeným spôsobom – v strede bol kvet s dlhšou stonkou, po bokoch symetricky kratšie kvety. V 15. storočí sa objavili prvé zložitejšie štýly vyjadrujúce majestátnosť prírody. Štýl rikka z tohto obdobia bol asymetrický, priraďujúci symbolické významy každej použitej rastline a znázorňujúci celý vesmír. Tento štýl obľubovala najmä šľachta, ktorá ikebanu včlenila do svojich súkromných obydlí a neskôr vystavovala aj na verejnosti. Tokonoma – výklenok tvoriaci neoddeliteľnú súčasť izby v japonskom štýle, bola ideálnym miestom pre umiestnenie ikebany. Výber kvetov aj vázy zodpovedal ročnému obdobiu a venovala sa mu mimoriadna pozornosť. Ikebana rýchlo získala obľubu najmä vo vyšších spoločenských vrstvách a veľa ľudí sa tomuto umeniu začalo aktívne venovať, vďaka čomu vznikali nové školy a štýly.

Štýl rikka pôvodne používal 7 vetiev symbolicky znázorňujúcich 7 prírodných javov. Prvých päť tvoria vrchol, kopec, vodopád s kaskádami, mesto, dolina. Časť tejto scenérie je osvetlená slnkom (čiže pozitívna), časť je v tieni (teda negatívna), svetlo a tieň sú ďalšie dva prírodné fenomény. Podľa pravidiel školy rikka sa jednotlivé rastliny aranžmánu umiestňujú na presne určené miesto, v istej výške a v istom uhle voči váze a ostatným kvetom a otočené tak, aby vynikla len istá časť rastliny. Dodržiavaním týchto pravidiel bolo možné vytvoriť harmonický súlad kompozície a zároveň symbolicky znázorniť prírodu.

Čajový obrad priniesol nový spôsob aranžovania kvetov, ktorého jednoduchosť kontrastovala s dômyselnými pravidlami štýlu rikka. Výraz slobody a spontánnosti bol dosiahnutý jediným kvetom v jednoduchej váze, čím vynikla prirodzená krása kvetu a keramiky. Silnejúca vrstva obchodníkov na konci 18. storočia žiadala zjednodušenie pravidiel ikebany, a tak vznikol štýl šóka. Je založený na troch hlavných vetvách nazývaných nebo, zem a človek, usporiadaných asymetrickým spôsobom. Aj v tomto štýle je nutné dodržiavať pravidlá pri umiestňovaní kvetov do vázy, aby proporcie kompozície boli vyvážené a vynikla prirodzená krása materiálu.

Koniec izolácie Japonska v 19. storočí priniesol do krajiny nové druhy kvetov a rastlín, čím sa umenie ikebany posunulo na novú úroveň. Majstri ikebany boli slobodnejší a odvážnejší pri výbere kvetov a váz a vznikali netradičné kompozície. Za revolučné sa považovalo najmä použitie plytkej širokej nádoby, čím ikebana získala úplne novú podobu posilnenú o horizontálnu líniu. 20. storočie reagovalo na tradičné formálne a obmedzujúce štýly úplným oslobodením sa od pravidiel a umožnilo majstrom ikebany sebavyjadrenie ľubovoľným spôsobom. Na to neskôr nadviazala avantgardná ikebana povojnového obdobia, v ktorej sa okrem živých materiálov uplatnili tiež plasty, kov a ďalšie prvky. Ortodoxní majstri sa len s nevôľou pozerali na tieto pokrokové prístupy k tradičnému umeniu, zvrátiť ich už nedokázali. Tradičné školy však nezanikli a tak je dnes výber bohatý a rozmanitý.

Jednotlivé školy ikebany spája základné pravidlo: symetria je neprirodzená a treba sa jej vyhýbať. Ikebana nie je snaha o dokonalú krásu, ale o krásu harmonickú. Umenie aranžovania kvetov je zaujímavé tým, aká pozornosť je venovaná jednotlivým častiam rastliny a ako šikovne sú v kompozícii využité. Majster ikebany si všíma tvar a líniu stonky, hustotu  a tvar listov, umiestnenie kvetov a všetky tieto vlastnosti sú rovnocenné. Tým sa japonské aranžovanie kvetov výrazne odlišuje od spôsobu vytvárania kompozícií v našej kultúre, kde je tvar a farebnosť kvetov často dominantným a rozhodujúcim prvkom.

Hoci mnohí majstri ikebany boli muži, ikebane sa v minulosti venovali najmä ženy. Umenie aranžovania kvetov patrilo k žiaducim zručnostiam mladých dám a najmä vyššie spoločenské vrstvy mali svojich súkromných učiteľov. Dnes existuje v celom Japonsku veľa škôl, kurzov a učiteľov a záujem o ikebanu má stále veľa mladých žien i žien v pokročilejšom veku, ktoré sa k ikebane opäť vrátia ako k záľube vypĺňajúcej voľný čas.

Umenie ikebany povznáša ducha. Učí človeka trpezlivosti, sústredenosti a schopnosti vnímať detaily. Vďaka dômyselnému prepojeniu detailov vzniká harmonický celok, čím sa človek učí vnímať a oceniť krásu. Pracuje v tichu a pokoji, a tak sa uvoľňuje myseľ i telo od každodenných starostí a navodzuje sa stav jednoty s prírodou. Preto má umenie ikebany v živote dnešného človeka stále zmysluplné miesto.