Hikikomori

NEVIDITEĽNÍ

Pojem hikikomori, čiže utiahnutie sa, po prvýkrát použil v roku 1998 japonský psychiater Tamaki Saitó. Označil ním japonských adolescentov, ktorí sa úplne stiahli zo spoločnosti a zostávali výlučne vo svojej izbe po obdobie dlhšie než šesť mesiacov.

Hikikomori sa dnes považuje za formu poruchy správania charakterizovanú uzavretím sa medzi štyri steny a rezignáciou na spoločenské väzby s kýmkoľvek. Obyčajne sa týmto spôsobom začne jedinec izolovať od spoločnosti v čase dospievania. V roku 2010 bolo na základe vládneho prieskumu zaznamenaných v Japonsku 236 000 prípadov hikikomori. Medzi nimi sú i takí, ktorí sa utiahli do svojej izby ako 14-roční, pričom nasledujúcich 13 rokov strávili pozeraním televízie, surfovaním po internete, hraním počítačových hier, počúvaním hudby, modelovaním autíčok alebo len premýšľaním. Keď konečne niektorí z nich opustili svoju izbu, uvedomili si, že takmer polovicu života prežili bez skutočného kontaktu so živým človekom. Niektorí hikikomori občas predsa len vyjdú zo svojich izieb a najedia sa spolu s rodičmi v kuchyni alebo si neskoro v noci odbehnú do večierky, prípadne raz za čas odídu do obchodu kúpiť si trebárs CD-čko. U niektorých z nich sa vyvinulo i obsedantno-kompulzívne správanie, kedy trávia nekonečné hodiny čistením svojej izby alebo drhnutím obkladačiek v kúpeľni. Iní zasa majú sklon k sebapoškodzovaniu, ale väčšina hikikomori vedie monotónny, tichý život v izolovanej beznádeji.

80% týchto jedincov tvoria dospievajúci chlapci a mladí muži pochádzajúci z rodín strednej triedy, ktoré sú finančne schopné niesť bremeno starostlivosti o nich. Ukazuje sa, že práve takto situované rodiny, v ktorých navyše otec má vysokoškolské vzdelanie, sú potenciálnym prostredím pre vznik syndrómu hikikomori u najstaršieho syna. Odborníci zastávajú názor, že pri hikikomori ide o akýsi druh rodinno-spoločenskej choroby čiastočne spôsobenej vzájomnou závislosťou japonských rodičov a ich detí, ako aj spoločenským tlakom na chlapcov, hlavne na najstarších synov, aby vynikali v škole a neskôr aj v korporátnom svete. Jedinci postihnutí hikikomori často opisujú svoj predchádzajúci život ako neustály kolobeh vyučovania, po ktorom nasledovali popoludnia a večery intenzívneho doučovania kvôli skúškam na strednú a neskôr na vysokú školu. Dnešní rodičia od svojich potomkov vyžadujú viac ako voľakedy, lebo v dôsledku rapídneho poklesu pôrodnosti majú menej detí, ktorým môžu vnucovať svoje očakávania. Ak dieťa nie je schopné vystúpať po rebríčku až na elitnú univerzitu a po nej sa zamestnať v top korporácii, rodič, a žiaľ i samotné dieťa to prežívajú ako veľké zlyhanie. Vyšší podiel chlapcov hikikomori je teda odrazom intenzívneho tlaku na kariéru a materiálne zabezpečenie, ktorý je na deti vyvíjaný zo strany rodičov i spoločnosti. V dôsledku zlej ekonomickej situácie sa navyše zrútili istoty celoživotného zamestnania. Tie zabezpečovali, že po nástupe zamestnanca do veľkej firmy sa oň firma starala až do odchodu do dôchodku. Jediné, čo vyžadovala, bola oddanosť a lojalita. Globálna ekonomika v súčasnom období krízy však od zamestnanca vyžaduje schopnosť nezávisle myslieť, vzájomne efektívne komunikovať, byť podnikavý – a to sú všetko atribúty, ktoré japonskí rodičia ani japonské školy neučia. Mladí muži, ktorí boli vychovávaní a pripravení na kariéru v duchu pôvodnej schémy fungovania japonskej spoločnosti, sú teraz konfrontovaní s realitou, ktorá v mnohých z nich zanecháva pocit frustrácie a nemohúcnosti. Ak prežívajú podobné pocity frustrácie mladí jedinci zo západných kultúr, obyčajne sa stanú členmi nejakej bandy, alebo subkultúrneho hnutia. V Japonsku, kde sa cení uniformita a za prvoradé je považované dobré meno a vonkajší vzhľad, však rebélia prechádza do tichých foriem a nastupuje fenomén hikikomori.

Tak ako osoba hikikomori starne, tak sa znižuje jej nádej na opätovný návrat do bežného života. Psychiatri predpovedajú, že tí, ktorí boli utiahnutí vo svojich izbách po obdobie dlhšie ako jeden rok, už nikdy úplne neobnovia svoje sociálne zručnosti. Keďže sú nekvalifikovaní, ťažko nájdu i prácu na plný úväzok. Takzvaná prvá generácia jedincov hikikomori, ktorí žijú uzavretí vo svojich izbách rodičovského domu posledných 20 rokov, sa už blíži k svojim štyridsiatym narodeninám. Spoločnosť sa strachuje nielen o osudy týchto starnúcich hikikomori, ale aj o ekonomické následky, ktoré bude musieť znášať, keď ich rodičia, už teraz v dôchodkovom veku, zomrú. Vtedy bude Japonsko čeliť vážnemu problému integrácie veľkej populácie sociálne handicapovaných a nekvalifikovaných jednotlivcov do spoločnosti.

V krajine už existujú zariadenia a programy zamerané na pomoc rodinám s hikikomori, ktoré využívajú na prvý kontakt s takýmito jednotlivcami takzvané nájomné sestričky.Tie začnú opatrne nadväzovať vzťahy s hikikomori najprv písomnou formou a neskôr osobnými rozhovormi. Pravda, vo väčšine prípadov je potrebných niekoľko desiatok ba až stoviek opakovaných návštev, kým hikikomori začne spolupracovať. Keď konečne privolí opustiť svoju izbu, odchádza so setričkou do špecializovaného zariadenia, kde si osvojuje základné pracovné návyky a praktické zručnosti. Cieľom je vzbudiť v ňom túžbu po reálnom svete a pomôcť mu získať sebadôveru. Ako svetlý príklad slúži ostatným hikikomori prípad mladíka, ktorý počas desiatich rokov utiahnutia sa absolvoval 500 návštev nájomnej sestričky, kým bol ochotný opustiť svoju izbu. Odvtedy sa mu podarilo ukončiť vysokú školu, nájsť si prácu a minulé leto údajne strávil na cestách po Španielsku.

Tento príspevok napísala naša priateľka, podporovateľka a bývalá kolegyňa Janka Šoucová.