Hibakuša

TÍ, KTORÍ PREŽILI

Príchod jari roku 1945 v Európe predznamenal víťazstvo spojeneckých síl nad okupačnou nemeckou armádou. V juhovýchodnej Ázii sa však stále bojovalo, pretože japonská cisárska armáda odmietala kapitulovať. Duch samurajského kódexu bušidó totiž nabádal japonských vojakov voliť radšej smrť v boji než potupne zložiť zbrane.

Deklaráciou z Postupimskej konferencie z 25.júla 1945 bolo Japonsko víťaznými veľmocami opätovne vyzvané k bezpodmienečnej kapitulácii. V prípade ignorovania tejto výzvy malo dôjsť k okamžitému a úplnému zničeniu Japonska. Najvyšší predstavitelia cisárskej armády nereagovali na výzvu a vojnu neukončili. Amerika vzápätí prikročila k fatálnemu plánu donútiť Japonsko kapitulovať prostredníctvom použitia jadrovej zbrane.

Šiesteho augusta roku 1945 ráno okolo štvrť na deväť miestneho času zhodil bombardér nazvaný Enola Gay podľa mena matky pilota jadrovú bombu na mesto Hirošima. Atómová bomba explodovala vo výške 565 metrov nad mestom. Oblohu okamžite zalial oslepujúci modrobiely záblesk. Tisíce ľudí sa doslova vyparili, pretože teplota terénu v okolí výbuchu presiahla 9000° Celzia. Výbuch bol taký prudký, že z niektorých obetí zostali len siluety vpálené do betónových stien. Dokonca ešte vo vzdialenosti troch kilometrov od epicentra výbuchu utrpeli ľudia kruté popáleniny. Mnohým žiara a výbuch strhli odev aj kožu. Nárazová vlna dosahujúca silu vetra s rýchlosťou 800 kilometrov za hodinu vzápätí zrovnala so zemou takmer všetko do vzdialenosti viac než troch kilometrov. Vlaky lietali vo vzduchu a vodovodné potrubie sa roztrhalo na kusy. V atómovom víre zahynuli tisíce mužov, žien a detí. Pred výbuchom žilo v Hirošime okolo 350 000 obyvateľov. Odhady počtov obetí sa líšia, predpokladá sa však, že bezprostredne po výbuchu a v dôsledku tlakovej vlny okamžite zahynulo 70 000 ľudí. V nasledujúcich mesiacoch podľahlo chorobám z ožiarenia ďalších asi 80 000 ľudí.

Všetky budovy na ploche 13 kilometrov štvorcových úplne zhoreli. Pri výbuchu vznikol z trosiek a prachu obrovský tlejúci hríb siahajúci do výšky 15 kilometrov. Z čiernej oblohy začal na mesto pršať čierny dážď tvorený obrovskými kvapkami. Aj tie boli rádioaktívne a spôsobili smrť mnohým ďalším ľuďom. Odhaduje sa, že do roku 1968 zahynulo v súvislosti s jadrovým výbuchom spolu 250 000 obyvateľov Hirošimy.
Zatiaľ čo sa tí, ktorí prežili výbuch v Hirošime, spamätávali z atómovej hrôzy, Amerika sa pripravovala na ďalšiu jadrovú misiu. Tri dni po útoku na Hirošimu opäť vzlietol bombardér a spustil atómovú bombu na mesto Nagasaki na ostrove Kjúšú. Tá zničila asi 40% mesta. Našťastie pre mnohých civilistov členitý terén mesta neumožnil tejto bombe s ničivým potenciálom väčším než v prípade hirošimskej bomby naplno rozvinúť svoju devastačnú silu. No i tak pripravila o život 70 000 ľudí z celkovej populácie 270 000 obyvateľov.

Osoby, ktoré prežili jadrový útok označuje japončina termínom hibakuša. Japonský zákon o úľavách pre tieto osoby definuje, že termín hibakuša sa vzťahuje jednak na tých, ktorí sa v čase výbuchu atómovej bomby nachádzali v okolí niekoľkých kilometrov od epicentra, ďalej na tých, ktorí sa v rozmedzí dvoch týždňov od výbuchu vyskytovali v okolí do dvoch kilometrov od epicentra, ako aj na tých, ktorí boli v priebehu niekoľkých mesiacov vystavení účinkom rádioaktívneho dažďa. Veľkú skupinu osôb hibakuša tvoria i tí, ktorí v čase výbuchu ešte neboli na svete, ale ich budúce matky sa v období niekoľkých mesiacov po výbuchu vyskytovali v okolí epicentra. Japonská vláda po rok 2020 registruje 136 700 žijúcich osôb hibakuša. Tisíce z nich stále trpia rôznymi chorobami z ožiarenia. Vláda im mesačne poskytuje finančnú kompenzáciu a právo na špeciálnu lekársku starostlivosť. Osobitnou kategóriou hibakuša sú takzvaní nidžú hibakuša. Tak sa nazývajú tí, ktorí prežili obe atómové bombardovania. Je známych 165 osôb, ktoré boli vystavené zhubným účinkom žiarenia v dôsledku oboch výbuchov. Prvým oficiálne uznaným nidžú hibakuša bol Cutomu Jamaguči, ktorý prišiel do Hirošimy na služobnú cestu a v čase explózie bomby sa nachádzal 3 kilometre od epicentra. Utrpel vážne popáleniny na ľavej polovici tela. V Hirošime prežil noc a na druhý deň sa vybral domov do Nagasaki. Podarilo sa mu tam doraziť ôsmeho augusta, teda deň pred ďalším jadrovým útokom. Po výbuchu sa vybral hľadať svoju ženu a polročného syna. Počas tohto pátrania bol vystavený účinkom zvyškovej radiácie, ale rodinu sa mu podarilo nájsť. O svojom hroznom utrpení prehovoril verejne po prvýkrát až v roku 2005, kedy mu na rakovinu zomrel syn vo veku 59 rokov. V nasledujúcom roku dokonca prehovoril aj na pôde OSN v New Yorku. V posledných rokoch života bojoval s vážnymi onkologickými ochoreniami. Dožil sa však úctyhodného veku 93 rokov. Tvrdil, že mohol umrieť v ktorýkoľvek deň po oboch výbuchoch, ale že prežil, aby svedčil o hrôzach, ktoré sa už nesmú opakovať.

Tento príspevok napísala naša priateľka, podporovateľka a bývalá kolegyňa Janka Šoucová.