DŽIŠIN

ZEMETRASENIE DŽIŠIN

Japonsko je krajina, ktorú často sužujú prírodné katastrofy. Patria medzi ne zemetrasenia, cunami, aktívna sopečná činnosť alebo tajfúny. Najčastejšie a zároveň najničivejšie z nich je práve zemetrasenie, po japonsky džišin.

Japonské súostrovie leží v seizmicky najaktívnejšej oblasti sveta – vo východnej časti tzv. Ohnivého kruhu v Tichom oceáne. Stretávajú sa tu tri tektonické platne: eurázijská, pacifická a filipínska. Vplyvom pohybu horniny v množstve zlomov na okrajoch platní dochádza medzi nimi k rozmanitým interakciám. Tie po stáročia privykli Japoncov na časté zemetrasenia. V súčasnosti seizmografy zaznamenávajú všetky otrasy zemskej kôry a ich výskumu sa venuje patričná pozornosť. Nezanedbáva sa prevencia. Každá lokalita v krajine má svoj evakuačný plán a evakuačné cvičenia sú pravidelnou súčasťou života ľudí od útleho detstva.

O každom silnejšom zemetrasení informujú médiá. Okrem údajov o jeho epicentre správa zvyčajne uvádza údaje o jeho sile a intenzite. Prvým je magnitúda – medzinárodne uznávaná fyzikálna veličina na vyjadrenie sily zemetrasenia. Druhý údaj, po japonsky šindo, charakterizuje intenzitu otrasov podľa japonskej 7-stupňovej škály.

Pri druhom údaji ide o viac-menej subjektívne hodnotenie intenzity otrasov, lebo jednotlivé stupne škály sú opísané z pohľadu ľudského vnímania. Napríklad kým zemetrasenie 1. stupňa nemusí spozorovať každý, zemetrasenie 2. stupňa si už ľudia všimnú alebo sa naň môžu zobudiť. Pri 3. stupni môžu pociťovať strach, hoci chvenie je ešte relatívne slabé. 4. stupeň je akýmsi prechodom medzi slabým a silným zemetrasením. Hoci ho každý zaregistruje, nespôsobuje výrazné škody. Pri 5. stupni vyššie položené predmety padajú na zem, zavesené predmety sa výrazne hojdajú, človek pociťuje strach a snaží sa chrániť. Pri 6. stupni je ťažké udržať sa vo vzpriamenej polohe alebo kráčať. Vypadávajú okná alebo opadáva obklad budov. Otrasy 7. stupňa sú také silné, že človek nie je schopný vykonať pohyb na základe vlastnej vôle. Všetky predmety navôkol padajú a budovy sa rúcajú. Stupeň šindo toho istého zemetrasenia sa líši podľa lokality. Je to logické, pretože intenzitu zemetrasenia inak vnímame v blízkosti jeho epicentra a inak tam, kde sme od neho vzdialení desiatky alebo stovky kilometrov.

Ak je magnitúda (veľkosť resp. sila zemestrasenia) vyššia ako 7 a zemetrasenie spôsobí výrazné škody na ľudských životoch, budovách a infraštruktúre krajiny, médiá ho zvyknú označiť ódžišin, čiže „veľké zemetrasenie“. Veľké zemetrasenia s katastrofálnymi následkami sa nazývajú tiež daišinsai alebo „obrovská pohroma“. Za posledné storočie patrí tento atribút trom ničivým zemetraseniam. V roku 1923 to bolo zemetrasenie v oblasti Kantó, kedy bola zničená celá oblasť hlavného mesta Tokia a vyhaslo viac ako 100 000 životov. V roku 1995 postihlo silné zemetrasenie oblasť mesta Kóbe a priľahlého ostrova Awadži. V troskách domov vtedy zahynulo vyše 6 000 ľudí. A napokon stále máme v čerstvej pamäti katastrofu z 11. marca 2011, keď podmorské zemetrasenie s magnitúdou 9 severovýchodne od ostrova Honšú spôsobilo vznik obrovskej vlny cunami. Tá v krátkom čase zasiahla pobrežie Japonska, vážne poškodila jadrovú elektráreň v prefektúre Fukušima, zničila infraštruktúru a poľnohospodársku pôdu v prefektúrach Iwate, Fukušima a Mijagi a vyžiadala minimálne 22 200 ľudských životov. (Viac ako 18 400 ľudí zahynulo v čase katastrofy. V nasledujúcom období pribudlo ďalších 3 700 ľudských životov, ktoré vyhasli v dôsledku zhoršených životných podmienok počas evakuácie ľudí mimo svojich domovov.)

Práve posledné, najsilnejšie zemetrasenie v histórii Japonska, zanechalo na krajine hlbokú stopu. Okrem obnovy krajiny sú vláda i obyvateľstvo konfrontované s riešením energetickej otázky. Vplyvom dôsledkov havárie v elektrárni Fukušima Dai-iči bolo postupne odstavených všetkých 54 reaktorov v krajine a každá elektráreň bola podrobená kontrole. Taký radikálny krok vyvolal potrebu šetriť elektrickou energiou a hľadať jej alternatívne zdroje. V júli 2012 došlo na základe rozhodnutia vlády k opätovnému spusteniu jadrovej elektrárne Ói (v prefektúre Fukui), ktorá bola vyhlásená za bezpečnú. Tento krok sa však stretol s obrovským odporom obyvateľstva a vyvolal reťaz demonštrácií proti jadrovej energetike. V priebehu posledných rokov boli vypracované nové, prísnejšie bezpečnostné kritériá na prevádzku jadrových elektrární. Prevádzka niektorých elektrární sa síce postupne obnovila, no s ohľadom na nové kritériá a pretrvávajúci odpor obyvateľstva boli viaceré odsúdené na likvidáciu. Japonsko si zároveň dalo za cieľ do roku 2030 znížiť svoju energetickú závislosť od jadra na 20 – 22 %.

Napriek rane, ktorú Japonsku uštedrila posledná katastrofa, hrozba zemetrasenia ako takého nezanikla. Často sa hovorí o pravdepodobnosti vzniku podmorského zemetrasenia v oblasti Tókai či podzemného zemetrasenia v oblasti Tokia, ktoré by mohlo mať pre hlavné mesto ničivé následky. Pri oboch hrozbách seizmológovia vychádzajú z pozorovania opakujúcich sa historických skúseností. Zhodujú sa však na tom, že zemetrasenie sa spoľahlivo predpovedať nedá. Obyvateľom Japonska popri zdokonaľovaní pripravenosti na kritické situácie tak nezostáva iné, než akceptovať prostredie, do ktorého sa narodili, so všetkým, čo k nemu patrí.