Bunraku

JAPONSKÉ BÁBKOVÉ DIVADLO

Po desaťročiach občianskych vojen medzi feudálnymi rodmi bojujúcimi o nadvládu v krajine nastal začiatkom 17. storočia v Japonsku opäť mier, ktorý trval dve a pol storočia. Toto pokojné obdobie prinieslo so sebou i regeneráciu tvorivých síl na poli kultúry. Pre 17. storočie je preto charakteristický pozoruhodný rozkvet literatúry a všetkých druhov umenia, vrátane umenia divadelného. V rámci neho vzniklo jedinečné bábkové divadlo bunraku. Spájajú sa v ňom štyri hlavné elementy: rozprávač, bábky, bábkoherci a hráč na šamisene.

Rozprávač zvaný tajú transformuje slová textu do dramatického rozprávania, popisuje emócie postáv a recituje ich dialógy. Predstavenie bunraku vedie iba jeden rozprávač sprevádzaný jedným hráčom na šamisene. Dvojica rozprávač-hudobník sa obvykle strieda pri každom akte, lebo je príliš namáhavé pre jedného človeka odprezentovať celú hru alebo čo i len viacero aktov. Rozprávač sedí na malom vyvýšenom javisku juka umiestnenom na hlavnom javisku, z pohľadu divákov trochu vpravo. Pred sebou má na okrúhlom lakovanom stolíku položený text, a to aj v prípade, že ho dokonale ovláda spamäti alebo je slepý, ako to v počiatkoch bunraku bolo pomerne častým javom. Odetý v tradičnom kimone z obdobia 17.storočia kľačí v klasickom zdvorilom sede na pätách s dlaňami položenými na stehnách. Nezriedka sa stáva, že sa v zápale rozprávania zodvihne do kľaku a gestikuluje, keď dej dosahuje zlomové okamihy. Na prerozprávanie textu musí rozprávač trénovať dych, zreteľnú výslovnosť a musí mať veľký hlasový rozsah, lebo zastupuje všetky postavy vystupujúce v deji. Počas predstavenia sa jeho hlas mení zo šepotu do kriku, z basu do falzetu, z melódie do konverzácie. Úloha rozprávača sa preto považuje za najťažšiu a v predstavení bunraku sa cení najviac.

Prvé bábky, ktoré do Japonska dorazili ešte v 8.storočí, boli pomerne malé, takže bábkoherec nimi mohol manipulovať jednou rukou. Bábky v 17.storočí už boli vysoké asi trištvrte metra a bábkoherec ich ovládal rukou vsunutou do tela bábky zospodu, sám ukrytý za závesom. Na prelome 17. a 18.storočia sa spoločnosť nadchla pre divadlo bunraku a spustila sa prudká vývojová vlna. Od roku 1727 začali bábky otvárať a zatvárať oči. O päť rokov neskôr už hýbu prstami. Počnúc rokom 1736 otáčajú očnými buľvami a pohybujú obočím. Dnes používané bábky môžu mať aj trojštvrtinovú výšku človeka a váhu do 25 kilogramov. Je technicky nemožné, aby bábku ovládal iba jeden človek. Od roku 1736 teda funguje dodnes používaný systém vodenia jednej bábky troma bábkohercami. Bábky sa však dodnes vyrábajú tradičným spôsobom. Strúhajú sa z dreva japonského jaseňa.

Už na začiatku 18.storočia sa bunraku zbavilo snahy vyvolávať ilúziu. Divák teda môže počas predstavenia sledovať všetkých bábkohercov, rozprávača i hudobníka umiestnených na scéne po dobu trvania predstavenia. Hlavný z trojice bábkohercov sa nazýva omozukaj. Cez otvor v zadnej časti kostýmu bábky vkladá do jej trupu svoju ľavú ruku, ktorou ovláda bábkinu hlavu. Prstami pracuje s vláknami ovládajúcimi pohyb bábkiných úst, očí a obočia. Pravou rukou oživuje pravú ruku bábky. Omozukaj je celý odetý v čiernom kimone. Na rukách má čierne rukavice a na nohách vysoké dreváky, ktoré mu umožňujú pracovať na vyvýšenej úrovni nad ostatnými bábkohercami. Pri klimaxe príbehu, scénach šťastia a radosti má tvár odkrytú. Naopak, pri serióznych obrazoch a tragických udalostiach zostáva jeho tvár zakrytá kapucňou. Druhý bábkoherec, čiže hidarizukaj, pohybuje bábkinou ľavou rukou pomocou drevenej paličky sašigane. Ovláda ňou i mechanizmus zodpovedný za otváranie a zatváranie bábkinej dlane. Rovnako ako omozukaj aj on je oblečený do čierneho kimona s čiernou kapucňou. Najmladší z trojice sa nazýva ašizukaj. Jeho hlavnou úlohou je manipulovať nohami bábky. Nohy mužských bábok drží za špeciálne kovové držadlá. Ženské bábky nohy nemajú, preto ašizukaj uchopuje ich kostým zvnútra prstami, a tak vyvoláva dojem pohybu. Pri násilných a dramatických scénach podfarbuje dianie na javisku dupaním. Postup od vedenia nôh bábky k vodeniu ľavej ruky trvá približne desať rokov. Osvojiť si technológiu a zručnosť vodenia pravej ruky a hlavy bábky trvá ďalších desať rokov. Traja bábkoherci pracujú v úplnej harmónii tela i ducha, hoci vodenie bábky obyčajne netrénujú spolu.

Neodmysliteľnou súčasťou bunraku je i hráč na strunový nástroj zvaný šamisen. Ten plní úlohu dirigenta predstavenia. To musí prebiehať v maximálnej koordinácii všetkých zúčastnených, avšak bez ich vzájomného zrakového kontaktu. Preto je načasovanie všetkých akcií závislé práve na hre šamisenu. Hudba divadla bunraku možno pôsobí na Európana dojmom nesúvislých náhodných zvukov, ale opak je pravdou. Ide o presne určený komplex zmien tempa a pozostáva najmä zo štylizovaných motívov a pevných hudobných fráz. Šamisen dokáže v skúsených rukách hudobníka nahradiť okolo desiatky strunových nástrojov a má neuveriteľnú schopnosť podobať sa ľudskému hlasu.

Pri predstavení bunraku sa môže divák nechať unášať dejom a sledovať takmer živým dojmom pôsobiace bábky, môže načúvať hudbe šamisenu alebo môže venovať svoju pozornosť prednesu a gestikulácii rozprávača. Bunraku dokáže túžbu diváka po umeleckom zážitku vrchovato naplniť.

Tento príspevok napísala naša priateľka, podporovateľka a bývalá kolegyňa Janka Šoucová.