Bentó

BENTÓ

Angličania majú sendvič a Japonci bentó. Tieto na pohľad úplne odlišné jedlá spája rovnaký účel. V oboch prípadoch ide o doma pripravené alebo kúpené jedlo vhodne zabalené do práce alebo na cestu. Každá kultúra však vlastným spôsobom zrealizovala tento praktický nápad.

Výraz bentó etymologicky súvisí s významom pohodlný alebo praktický. Jednoducho možno bentó opísať ako malé porcie rôznych jedál zabalené v krabičke. Tento zvyk súvisí s japonským spôsobom stravovania, keďže v Japonsku je zvykom podávať viacero menších porcií jedál naraz. Jedlo je vyvážené a obsahuje zväčša ryžu, mäso alebo rybu, ktoré dopĺňa nakladaná zelenina, šalát a malý kúsok ovocia. Každá z týchto porcií je v krabičke uložená v oddelenom priestore, aby sa chute nemiešali. Jedlo je naaranžované veľmi esteticky. Či už si ho kúpite v stánku alebo je pripravené doma, vždy musí najprv potešiť oko, potom chuťové poháriky. Jednotlivé druhy bentó majú svoje názvy podľa toho, čo obsahujú, odkiaľ pochádzajú, v čom sú zabalené. Je bežné, že konkrétny región má svoju miestnu špecialitu, ktorú ponúka aj vo forme bentó.

Tradične sa bentó balilo do drevených krabičiek. Niekedy bola samotná krabička umeleckým dielom, s vrchnákom zdobeným lakovaním, vyrezávaním, zlatými lístkami alebo maľbami. 20. storočie prinieslo revolučné hliníkové krabičky, ktoré svojou striebornou farbou pripomínali luxusný artikel a navyše sa ľahko udržiavali. Neskôr získal popularitu plast. Bentó predávané v obchodoch je zvyčajne v jednorazových plastových nádobách, ale renesanciu prežívajú aj lakované a drevené nádoby. V tých si Japonci nosia bentó do práce a do školy. Bentó sa tiež nosí na výlety, na piknik a je možné ho objednať z obchodu a ponúknuť ho napríklad počas obedovej prestávky konferencie.

Krabička s obedom je zvyčajne zabalená do kusu látky – furošiki. Furošiki je kus látky z rôzneho materiálu, ktorej rozmer nie je pevne daný a vyberie sa podľa účelu, na ktorý chceme furošiki použiť. Z materiálov je najčastejší hodváb, krep, bavlna alebo umelé tkaniny, často s typicky japonským vzorom. Tradične sa do furošiki zviazalo oblečenie, keď ľudia navštevovali verejné kúpele, neskôr v nich obchodníci prenášali svoj tovar alebo použili furošiki na jeho zabalenie. Látka bola neskôr vytlačená plastovými taškami, ale ekologicky zmýšľajúci ľudia a tiež milovníci tradícií sa k jej použitiu opäť vrátili. Viazanie furošiki má veľa podôb a v istom zmysle je to druh umenia, preto sa používa aj na zabalenie darčekov. Najčastejšie však slúži práve na zabalenie a prenášanie bentó. Furošiki možno použiť ako obrus na servírovanie bentó.

Prvé bentó sa objavilo pravdepodobne v 16. storočí, kedy sa na stretnutia pri čaji alebo na posedeniach spojených s pozorovaním kvitnúcich sakúr nosilo jedlo v krabičkách. V období Edo medzi 17. a 19. storočím, sa zvyk nosiť bentó rozšíril medzi ľuďmi a jeho podoba sa zdokonalila. Turisti a cestujúci nosili hrudky ryže zabalené v bambusových listoch alebo krabičkách. Diváci si podobne zabalené jedlo nosili do divadla a jedli ho počas prestávky. Rozšírili sa tiež kuchárske knihy s návodmi, aké jedlo je na bentó vhodné, ako ho zabaliť a čo pripraviť ako bentó na slávnostné príležitosti. Koncom 19. storočia sa bentó prvýkrát objavilo na staniciach, kde ho pod názvom ekiben predávali v stánkoch ako veľmi praktickú formu občerstvenia pri ceste vlakom. Študenti, učitelia a zamestnanci firiem si začali nosiť bentó do práce, keďže v tých časoch nebolo zvykom stravovať sa v jedálni alebo reštaurácii. V spoločnosti sa však začínali ozývať aj hlasy, ktoré sa snažili bentó v školách zakázať. Videli v ňom totiž predmet spoločenskej diskriminácie, čo súviselo najmä s chudobnými vojnovými a povojnovými rokmi. Biedne jedlo alebo nedbalo zabalené bentó totiž veľmi viditeľne vypovedalo o sociálnej a finančnej situácii žiaka, čo mu mohlo spôsobiť nepríjemné pocity. 20. storočie znamenalo rozšírenie predaja bentó, obohatilo ponuku jedál, ktoré bentó obsahuje a prinieslo tiež inovatívne spôsoby balenia bentó.

Možnosti kúpiť si bentó sú dnes veľmi široké, dostať ho v supermarketoch, malých nonstop obchodoch – tzv. konbini, v špecializovaných predajniach a ponúkajú ho napríklad vo vlakoch, v divadlách, v lietadle a podobne. Cena zodpovedá obsahu a miestu predaja, pri „značkových“ bentó s delikatesami z luxusných obchodov môže byť pomerne vysoká. Každému však iste najviac chutí bentó pripravené doma, čo môže vyžadovať pomerne veľa času a kreativity. Niekedy je bentó naaranžované veľmi efektným spôsobom, takže pripomína postavičky z obľúbeného animovaného filmu, postavy ľudí, zvierat alebo dokonca budovy.

Bentó je skutočne praktický japonský vynález, ktorý má na rozdiel od našich tradičných obedárov alebo zlepených krajcov chleba aj estetický rozmer. Na ten často zabúdame, hoci pri jedle platí, že jesť majú aj oči.