AMAKUDARI

AMAKUDARI –

ODMENA ZA DLHOROČNÚ PRÁCU

Amakudari je pojem, ktorý má pôvod v japonskej šintoistickej tradícii. Skladá sa z dvoch slov. Ame je nebo a kudaru znamená zostúpiť. Amakudari teda značí „zostúpenie božstiev z neba na zem“ – medzi obyčajných ľudí. V súčasnej japonskej spoločnosti je amakudari metaforou pre odmeňovanie elitných ministerských úradníkov za ich dlhoročnú prácu sprostredkovaním lukratívnych postov v súkromnej alebo vo verejnej sfére.

Pracovať ako kómuin, čiže človek v štátnej službe, sa v Japonsku vždy považovalo za sociálnu istotu a spoločenský honor. Na ministerstvá sa dostávajú len absolventi prestížnych univerzít, ako je napríklad Tokijská univerzita a niektoré ďalšie, ktoré v početnom rebríčku nasledujú bezprostredne za ňou. Vyštudovať na týchto univerzitách a dostať sa do štátnej správy je aj v súčasnosti snom nejedného mladého Japonca. Zaslúžiť sa o to dá len tvrdou prácou. A to najmä v čase, keď sa mladý človek uchádza o štúdium na vysokej škole. Pretože jej zvučné meno má zásadný vplyv na jeho budúcu kariéru. Po absolvovaní univerzity nasledujú prijímacie pohovory do štátnej správy. Človek, ktorý sa dokáže prebojovať do elitnej vrstvy ministerských úradníkov, tak vstúpi do pomyselného „spoločenského neba“.

Na japonských pracoviskách sú vzťahy determinované prísnou hierarchiou medzi staršími a mladšími pracovníkmi. Ten, kto je na pracovisku dlhšie, sa považuje za seniora. A ten, kto prišiel neskôr, mu z pozície juniora musí preukazovať úctu. Rovnocenné vzťahy medzi kolegami sú preto zriedkavosťou. Výnimkou je vzťah medzi tými, ktorí boli na pracovisko prijatí v rovnakom čase. Volajú sa dókisei. Títo ľudia sa k sebe vždy správajú neformálne a sú si blízki.

V prostredí elitných ministerských úradníkov sa za najvyššiu pozíciu považuje post štátneho tajomníka. Platí pravidlo, že keď sa vyberá osoba do tejto funkcie, jeho dókisei a osoby, ktoré sú voči nemu v postavení seniora, musia z ministerstva odísť. Je to preto, aby sa nastávajúci „vice-minister“ nestal nadriadeným svojich doteraz rovnocenných alebo starších kolegov.

Kompenzáciou za dlhoročnú prácu týchto ľudí, zväčša čerstvých päťdesiatnikov, je práve amakudari. Ako protihodnotu za odchod z ministerstva získavajú lukratívny post v súkromnom alebo vo verejnom sektore. Z pomyselného neba tak zostupujú na zem. A to spravidla do takej spoločnosti alebo organizácie, ktorej činnosť patrí do pôsobnosti ministerstva, na ktorom pracovali. Elitný pracovník ministerstva financií sa tak stáva napríklad prezidentom lokálnej banky; vysoký funkcionár z ministerstva školstva obsadí dobre platený post na niektorej z univerzít a dlhoročný zamestnanec ministerstva hospodárstva sa stáva riaditeľom energetickej spoločnosti.

Je zrejmé, že takáto prax vedie k úzkemu prepojeniu medzi súkromnou a verejnou sférou na jednej strane a štátnym aparátom na strane druhej. Z ľudí, ktorí prichádzajú z ministerstiev na vysoké riadiace posty firiem a inštitúcií, sa stávajú lobisti s priamymi väzbami na bývalých ministerských kolegov. Vďaka úzkemu osobnému prepojeniu tak môžu ovplyvňovať rozhodnutia ministerstiev v prospech svojho nového zamestnávateľa, či dokonca zasahovať do tvorby legislatívy.

V 90. rokoch minulého storočia bolo odhalených niekoľko vážnych korupčných škandálov, v ktorých pozadí boli práve väzby bývalých ministerských úradníkov s pracovníkmi ministerstiev. Amakudari sa preto stalo terčom obrovskej kritiky. Mnohí ho označujú za príčinu korupcie, klientelizmu a míňania obrovských súm zo štátnych zdrojov na zbytočné projekty.

Hoci v 21. storočí sa politici (aspoň navonok) usilujú amakudari obmedziť, nedá sa povedať, že by došlo k výraznému pokroku. Jedným z dôvodov je hlboká zakorenenosť tohto javu v celej japonskej spoločnosti. Princíp amakudari sa totiž netýka len ministerstiev s celoštátnou pôsobnosťou, ale aj regionálnej samosprávy a ďalších sfér. Významným faktorom je aj to, že chod štátu v skutočnosti neriadia politici, ale moc majú v rukách ministerskí úradníci. K zmenám preto dochádza len pomaly.