Aj Slovensko má svoju „ikebanistku“

AJ SLOVENSKO MÁ SVOJU „IKEBANISTKU“

V októbri 2018 prišla pani Teresa Dittrich, Slovenka žijúca v rakúskom Grazi, predstaviť umenie ikebany do kultúrneho centra Malý Berlín v Trnave. Pred workshopom som využila príležitosť na rozhovor o tom, čo pre pani Dittrich toto umenie znamená a čo vlastne japonské umenie aranžovania kvetov je. Mám radosť, že sa nám v Naruhodo konečne podarilo vytvoriť vhodné miesto na uverejnenie tohto rozhovoru.

Teresa Dittrich popísala svoje prvé stretnutie s ikebanou ako očarenie. V roku 1962 sa ako študentka bratislavskej „ŠUP-ky“ dostala do Nemecka a tam ju v časopise zaujali fotografie ikebany. Nápad, že sa tomuto umeniu bude venovať, motivoval Teresu k tomu, aby začala šetriť peniaze na cestu Japonska, kde sa s ikebanou chcela zoznámiť dôkladnejšie. Investícia do drahého zájazdu sa vyplatila a ikebana sa stala Teresinou záľubou na celý život. Ako sama povedala, má veľké šťastie, že manžel má pre jej nadšenie pochopenie a aj vďaka nemu si mohla dovoliť venovať sa mu naplno. Škola ikebany, ktorej sa venuje pani Dittrich, má sídlo v Tókiu a ona za svojou učiteľkou chodí do Japonska aspoň raz ročne. „Vzťah učiteľa a študenta je na celý život, je založený na úcte a neustálej inšpirácii.“ Podľa pravidiel školy Sógetsu žiak nekopíruje dielo svojho učiteľa, naopak, inšpiruje sa ním a rozvíja vlastnú tvorivosť a tiež rozhodnosť a samostatnosť.

Pani Dittrich sa neskôr sama stala učiteľkou a v Grazi založila školu Sógetsu study group, kde už 25 rokov vedie kurzy ikebany. Riaditeľka školy v Japonsku Akane Tešigahara jej ako prejav uznania za všetky aktivity a prínos v umení ikebany udelila v roku 2017 vyznamenanie, ktoré Teresa získala ako jedna zo šiestich Európaniek vyučujúcich ikebanu. Pani Dittrich je na toto vyznamenanie veľmi hrdá, motivuje ju k ďalšiemu vzdelávaniu a tiež získavaniu nových nadšencov pre ikebanou. Tvrdí, že talent na ikebanu má každý, kto je ochotný sa tomuto umeniu venovať. „Lenže ľudia sú často pohodlní a radšej si niečo kúpia, než by mali venovať energiu a času vytvoreniu vlastnej ikebany.“

Kurzy ikebany dnes navštevujú takmer výhradne ženy, mužov je v umení ikebany málo aj v Japonsku. Paradoxne, podľa historikov bola ikebana mužským umením, veľmi rafinovaným a vysoko ceneným. Preto sa jej venovali cisári i šóguni. Generálom vraj umenie aranžovania kvetov pomáhalo upokojiť myseľ pred dôležitými bitkami. Ženám bolo dovolené vstúpiť do sveta ikebany na prelome 19. a 20. storočia, keď sa čajový obrad, šitie kimona a ikebana stali povinnou súčasťou vzdelania dobrej matky a manželky. Posledné storočie umenie ikebany rozvíjajú predovšetkým ženy v rôznych školách nielen v Japonsku, ale po celom svete, no záujem medzi mladými ľuďmi o toto umenie stále klesá.

Ikebanisti pracujú okrem kvetov s rôznymi materiálmi – konármi, listami, plodmi, ale tiež s papierom, sklom alebo kovom. Nepoužívajú sa suché kvety, úplným tabu sú umelé kvety a čokoľvek, čo má nepríjemnú vôňu alebo pôsobí neesteticky. Pani Dittrich sa priznala, že keď odchádza z domu, takmer vždy má so sebou nožnice, lebo nikdy nevie, aký zaujímavý materiál pre ikebanu objaví. „Vďaka svojej záľube si oveľa viac všímam prírodu, keď som na prechádzke. Nepozerám sa pod nohy ako iní ľudia. Pozerám okolo seba a hľadám zaujímavo tvarované konáre, pekne sfarbené listy alebo čokoľvek, čo potom doma použijem. Ikebana cibrí zrak, pozornosť a prehlbuje úctu k prírode.“

Každá ikebana je vyjadrením kreativity jej autora, ale pre tvorbu platia základné pravidlá, ktoré pani Dittrich predviedla v druhej časti prednášky. Zdôraznila, že je veľmi dôležité, aby váza alebo nádoba, do ktorej sa aranžuje, bola farebne aj tvarovo zladená s rastlinami. Rastliny by mali zodpovedať ročnému obdobiu, nikdy by sa nemalo miešať priveľa farieb, materiálov a rôznych druhov kvetov. Od čísla 3 sa používa iba nepárny počet kvetov, ale aj tu platí striedmosť. Na aranžmán použiť možno aj rozbitú vázu, ak to, čo z nej zostalo, má zaujímavý tvar. Potvrdilo sa tiež pravidlo, že v jednoduchosti je krása, keď pani Dittrich spojila kôru z platanu iba s dvoma kvetmi kálie v nezvyčajnej váze. Do keramickej vázy s tradičným slovenským vzorom naaranžovala svoje najobľúbenejšie kvety – chryzantémy v jesenných farbách a pridala niekoľko ďalších rád, ako jednoducho vytvoriť dielo, ktoré skrášli každý interiér. K odpovedi na otázku jednej z návštevníčok Teresa dodala: „Použiť môžete čokoľvek, čo sa Vám páči, samotná práca pri aranžovaní je veľmi príjemná činnosť, pri ktorej si oddýchnete a ktorej výsledok Vám prinesie radosť. Pre mňa je ikebana životným postojom, presvedčením.“

Pani Dittrich vysvetlila, že podstatným rozdielom medzi ikebanou a floristikou je účel, pre ktorý sa kvety aranžujú. Kým vo floristike je hlavným účelom kvetinový aranžmán predať, ikebana sa tvorí pre potešenie, ktoré človek prežíva počas tvorby, a radosť z výsledku. Vďaka výstavám si krásu ikebany môžu užiť aj ich návštevníci, exponáty sa však nikdy nepredávajú. Ikebana je predovšetkým ozdobou interiéru, nájdeme ju rovnako v bytoch a domoch, ako aj v hoteloch, vo firmách alebo v reštauráciách.

Japonské umenie ikebany je umením pominuteľnej krásy. Keď niečo vytvoríme, chceli by sme sa z nášho diela tešiť čo najdlhšie. Lenže životnosť rastlín je obmedzená a po pár dňoch mizne krása ikebany tak, ako končí všetko živé. Vtedy má človek možnosť uvedomiť si, že všetko je pominuteľné. Zároveň však dostáva impulz k vytvoreniu novej ikebany, nového potešenia. Ikebana učí ľudí prijať toto pravidlo dočasnosti všetkého v prírode.

Viac informácií o ikebane a fotografií z tvorby pani Dittrich nájdete na: http://sogetsu-studygroup-graz.org/