Ainu

AINU

Ainu je označenie populácie obývajúcej v minulosti južný cíp polostrova Kamčatka, juh Sachalinu, Kurilské ostrovy a najsevernejší japonský ostrov Hokkaidó. Predpokladá sa, že ich kultúra vznikla prelínaním hrnčiarskych kultúr približne v 3. storočí pred naším letopočtom. V rámci Japonska ide o významnú, etnicky odlišnú skupinu obyvateľstva, ktorá ešte v nedávnej minulosti bola terčom útlaku a násilnej asimilácie a jej príbeh v mnohom pripomína amerických Indiánov.

Pôvod Ainu je stále predmetom výskumu. Zatiaľ bola dokázaná ich príbuznosť s altajskou a uralskou populáciou na Sibíri. V porovnaní s Japoncami majú svetlejšiu pokožku, viac telesného ochlpenia, širší nos a okrúhle oči. V jazyku Ainu znamená slovo „ainu“ ľudská bytosť, dnes sa používa aj označenie Utari znamenajúce „druh, kamarát“, ktoré nie je natoľko zaťažené diskrimináciou. Na rozdiel od poľnohospodárskeho spôsobu života vo vtedajšom Japonsku sa Ainu živili zberom, lovom a rybolovom. Ainu sú animisti, veria v existenciu vzdialeného sveta zloženého z duchovnej podstaty bývalých živých bytostí a neživých predmetov. Veria tiež, že viditeľný svet kontrolujú spirituálne sily v podobe vetra, dažďa, ohňa a búrky. Uctievajú predkov, vzývajú ich na pomoc a ochranu a táto komunikácia prebieha prostredníctvom poslov, ktorými sú obetované zvieratá, často medveď alebo líška. Pre mužov aj ženy sú typické tetovania na tvári a rukách, ktoré značia dosiahnutie dospelosti.

V 9. storočí boli Ainu vytlačení na ostrov Ezo (dnešné Hokkaidó) a až do 19. storočia boli jeho väčšinovými obyvateľmi. Kontakty medzi Ainu a obyvateľmi ostatných japonských ostrovov boli obmedzené, hoci Japonci ostrov kontrolovali asi od 11. storočia. V polovici 15. storočia začali Japonci rozširovať územie svojho vplyvu a na Ezo vyslali klan Macumae s výhradnými právami na obchodovanie s miestnym obyvateľstvom. Ainu sa stávali čoraz závislejšími na dovoze tovaru z Japonska, čo umožňovalo Japoncom plieniť ich územie a postupne rozširovať kontrolu nad ostrovom. S rastúcou aktivitou ruských lodí na severe sa stupňovala aj potreba japonského šogunátu zabezpečiť obranu krajiny zo severu a teda mať ostrov Ezo pod svojou správou. To sa jej podarilo v roku 1854, kedy bolo Ezo anektované a premenované na Hokkaidó. Začal sa ambiciózny projekt rozvoja ostrova, ktorý však v skutočnosti bol jeho kolonizáciou. Politické, ekonomické a sociálne reformy mali tri dôležité ciele: obrana severu Japonska pred rozpínavým Ruskom, využitie bohatých prírodných zdrojov pre rastúcu kapitalistickú ekonomiku a riešenie otázky nezamestnanosti bývalých príslušníkov samurajskej triedy.

Ainu boli zákonom z roku 1899 vyhlásení za bývalých pôvodných obyvateľov v nádeji na ich skorú asimiláciu. Dostali japonské občianstvo, museli sa vzdať svojho pôvodného spôsobu života a prejsť od tradičného rybárstva, lovu a zberu divo rastúcich rastlín k poľnohospodárstvu a lovu morských rýb na obchod. Boli nútení hovoriť po japonsky, používať japonské mená a vzdať sa niektorých náboženských a kultúrnych praktík. Predpokladalo sa rýchle osvojenie si japonského spôsobu života, tradičný odev a náboženské predmety boli vyhradené pre obrady. Dovtedy izolovaní Ainu so svojou pôdou, jazykom, kultúrou a náboženstvom boli výrazne marginalizovaní a ich vykorisťovanie sa postupne zmenilo na sociálnu diskrimináciu pri hľadaní si partnera či zamestnania. Mnohí sa preto za svoj pôvod hanbili a zatajovali ho, čo dnes veľmi komplikuje získavanie presných údajov o počte príslušníkov tohto etnika, výskum ich pôvodu, spôsobu života a tiež jazyka. Oficiálny odhad populácie Ainu je 25 000, neoficiálne odhady hovoria až o 200 000 príslušníkoch. Počet aktívnych používateľov jazyka Ainu je veľmi nízky, odhadom iba 15-100 ľudí, preto sa pokladá za takmer zaniknutý.

Počas 20. storočia nebola v Japonsku priznaná existencia žiadnych etnických menšín a neexistoval ani „problém Ainu.“ Silnel však tlak nielen zo strany samotných Ainu, ale i zo zahraničia. V roku 1997 sa Ainu stali etnickou menšinou a vláda vyčlenila prostriedky na podporu ich kultúry. Bola však nepravidelná a nesystematická. Až 6. júna 2008 Japonsko formálne uznalo Ainu za pôvodných obyvateľov s vlastnou kultúrou, jazykom a náboženstvom, čím sa mala zastaviť diskriminácia spôsobená zákonom z roku 1899. Vláda sa zároveň zaviazala k riešeniu otázky Ainu, k vyčleneniu prostriedkov na zlepšenie ich ekonomických i sociálnych problémov. Mnohí však túto rezolúciu vnímajú skôr symbolicky, ako nezáväznú a nič podstatné neriešiacu, preto je ťažké predpokladať, ako sa bude osud tejto jedinečnej kultúry vyvíjať.