Sadó

ČAJOVÝ OBRAD

Na svete sa ročne vyprodukujú približne 2 milióny ton čaju. 80% z tohto množstva tvorí produkcia čierneho čaju, 15% zahŕňa zelený čaj a zvyšných 5% pripadá na polofermentovaný čaj úlong.

V Japonsku sa pestuje len zelený čaj. 90% jeho produkcie tvorí zelený čaj zvaný senča. Zalieva sa horúcou, nie však vriacou vodou a má lahodne trpkú chuť. Za najdrahší druh japonského čaju sa považuje gjokuro, ktorý sa vyrába z najvyberanejších a najjemnejších lístkov. Aby ich počas pestovania nespálilo ostré slnko, prikrývajú sa čajové kríky tieniacimi prístreškami z bambusu. Hotový čaj má silne aromatickú príchuť, ale nie je až tak trpký ako senča. Špecifickým druhom japonského čaju je takzvaná matča. Rovnako ako gjokuro sa vyrába z najjemnejších lístkov, ale posledným krokom pri jeho spracovaní je zomletie vysušených lístkov na prášok. Matča sa teda nepripravuje lúhovaním, ale pridaním horúcej vody do nádoby s čajovým práškom, ktorý sa potom bambusovou metličkou vyšľahá do penista. Takto pripravený čaj je tmavozelenej farby a pýši sa unikátnou povzbudzujúco trpkou chuťou.

Tak ako mnoho iných civilizačných a kultúrnych výdobytkov, aj čaj si našiel cestu do Japonska z Číny. O jeho rozširovanie a požívanie zvláštnym obradným spôsobom sa zaslúžili mnísi sekty Zen. Historické pramene uvádzajú, že v roku 1191 zasadil mních Eisai v záhrade buddhistického chrámu čajové semienka, ktoré si priniesol z Číny. Povzbudzoval i ostatných mníchov v iných oblastiach, aby začali pestovať a piť čaj vychvaľujúc jeho blahodarné účinky. V 15.storočí už patrili k zábavám aristokracie i čajové turnaje, pri ktorých bolo treba rozoznať chuť rôznych druhov čaju. Na rozdiel od týchto často bujarých stretnutí ústiacich do bezuzdných pitiek malo pitie čaju v zenových kláštoroch inú funkciu a viedlo k tvorbe nových estetických hodnôt. Postupne sa z pitia čaju vyvinul obrad. Jeho podstata spočívala v dokonalom prevedení predpísaných úkonov, ktoré neboli samoúčelné, ale viedli k hlbokému sústredeniu, a tým k vnútornému oslobodeniu a osvieteniu. Najväčšou osobnosťou v dejinách čajového obradu bol Sen no Rikjú, ktorý v 16.storočí rozšíril sadó , čiže „cestu čaju“, do všetkých spoločenských vrstiev.

I dnes si možno v tradičných čajových domčekoch vychutnať čaj pripravený čajovým majstrom a precítiť tak ducha čajového obradu. Obyčajne sa na ňom zíde 5 hostí a hostiteľ. V blízkosti vchodu do čajového domčeka je kamenná studnička s čerstvou vodou. Každý hosť si v úklone umyje ruky a vypláchne ústa. Vchod do čajovne je veľmi nízky, takže sa každý pri vstupe musí zohnúť, čo má vyvolať pocit pokory. Pred vstupom do samotnej čajovej miestnosti sa hostia pristavia a pokľaknú pri výklenku zvanom tokodama, v ktorom je zavesený zvitok s kaligrafiou. Po tom, čo zaujmú svoje miesta na tatami a sadnú si do zdvorilého sedu na pätách, sa s nimi hostiteľ úklonom pozdraví. Prichádza čas na ľahké občerstvenie vo forme japonských koláčikov, ktorých príkro sladká chuť má pripraviť chuťové poháriky na ocenenie trpkej chuti čaju matča. Čajový majster postaví na malé ohnisko v strede miestnosti medený kotlík na vodu. Začiatok hlavnej časti čajového posedenia, tzv. goza iri, oznamuje hostiteľ piatimi údermi paličkou na gong. Hostia vstanú a zopakujú očistný rituál pri studničke. Vrátia sa do hlavnej miestnosti a ticho sledujú, ako sa pripravuje voda na čaj. Majster medzitým prináša nádobu s čerstvou vodou a keramickú schránku s čajový práškom. Potom prichádza s čajovou miskou, vnútri ktorej je čajová metlička a cez misku je položená bambusová lyžička na naberanie čajového prášku. Na záver ešte prináša nádobu na použitú vodu a naberačku so stojanom, ktorý slúži i na odkladanie pokrievky kotlíka. Teraz už niet na čo čakať a majster začína s prípravou čaju. Najprv symbolicky utrie hodvábnou utierkou schránku s čajom a bambusovú lyžičku. Následne naberačkou nalieva horúcu vodu z kotlíka do misky, aby v nej mohol zvlhčiť bambusovú metličku. Vodu potom vylieva do nádoby na použitú vodu a misku dôkladne utrie kúskom ľanovej látky. Teraz sa chopí čajovej lyžičky a schránky s čajom. Lyžičkou naberie prášok a vsype ho do misky – vždy 3 lyžičky na jedného hosťa. Zaleje ho horúcou vodou z kotlíka – vždy jednou tretinou obsahu bambusovej naberačky. Zbytok vody z naberačky vlieva späť do kotlíka. Potom v miske vyšľahá bambusovou metličkou čajový prášok s vodou, až sa vytvorí pomerne hustá pena. Potom hostiteľ ukladá misku s čajom na určené miesto vedľa ohniska, kam sa k nej po kolenách prisunie prvý hosť. Prv než se napije, ukloní sa ostatným hosťom. Misku uchopí tak, že spočíva na jeho ľavej dlani, zatiaľ čo pravá ruka misku pridržuje zboku. Po prvom dúšku je treba oceniť lahodnú chuť čaju, až potom nasledujú ďalšie dva či viac dúškov. Posledný dúšok sprevádza hlasné srknutie. Nakoniec hosť utrie okraj misky papierovou utierkou na mieste, kde se jej dotýkal perami a podá misku ďalšiemu hosťovi. Keď je týmto spôsobom čaj podávaný postupne všetkým hosťom, nasleduje prezeranie si čajového náradia, ktoré bolo pri obrade použité.

Sústredenie sa na vznešený, hoci v podstate veľmi striedmy dej obradu v tichu jednoduchého domčeka obklopeného záhradou v človeku cibrí zmysel pre poriadok, etiketu, učí ho hľadať a preciťovať krásu v jednoduchosti.

Tento príspevok napísala naša priateľka, podporovateľka a bývalá kolegyňa Janka Šoucová.